Pozeranie do plameňa mi dáva silu. Niekedy tie moje plamene hasnú. Lebo rýchlo a zbesilo, tak sa cítim. Rýchlo a zbesilo do práce, rýchlo a zbesilo v práci a rýchlo a zbesilo všade.
Žijem? Uvedomujem si seba a svoje telo?
Chcela by som sa vrátiť do čias, keď som na lúke trhala lúčne kvety ako dievčatko. Tá fialová na elegantnom zvončeku, či krásne plne ružová na klinčeku. Áno, lúčne kvety mám na mysli. Ako sa hompáľali vo vetre a len tak existovali, v tom momente, v tom momente len pre mňa. Utešovali ma a milovali.
Chýba mi tá láska a existencia bez očakávaní. Tá čistá a hlboká krása bez potreby byť povšimnutá.
Chcem si to zopakovať. Keď príde leto so sladkou vôňou lesných jahôd. Tam ku medzi si ľahnem a budem obdivovať to, čo nič nežiada, len tancuje pre mňa v jemnom vánku.
