Objali sme sa, zvítali a tešili sa zo vzájomnej prítomnosti po dlhej dobe. Chlapci sa hneď začali hrať, veselo pobehovať a štebotať. V podstate všetky deti sú rovnaké. Už to len okolo vrndžalo traktormi a autíčkami.
Sedela som na lavici za stolom a s údivom to celé sledovala. Bolo ráno. Čas raňajok. Žiaden veľký cirkus, zo situácie vyžaroval pokoj, ráznosť a láska. Nejaká radosť a pocit blaha ma šteklik pri srdci, no zároveň ma to nútilo zamyslieť sa. „Tu máš, daj si.“ – povedala matka. A dieťa bez vačších problémov zobralo makový rožok, namáčalo si ho do šálky so studeným mliekom a spokojne sa najedlo. Spokojne svojou hatlaninou poďakovalo a spokojne sa išlo hrať. Dieťa malo len dva roky, no bolo zjavné, kto celú situáciu riadi. Bola to matka. Časom som mohla vypozorovať, že deti sú skromnejšie oblečené v porovnaní so slovenskými deťmi. Že sú pevne nadstavené hranice a i za cenu, že nás vyhodia z podniku pre detský plač. Matka ostáva pokojná, trvá na svojom. Dieťa sa nakoniec uspokojí so svojou zmrzlinou, i keď pred minútami všetkými spôsobmi dávalo najavo, že chce práve tú bratovu.
Nerada by som zovšeobecňovala slovenské, či francúzske, či iné rodičovstvo. Čo som sa však naučila za krátky týždeň je, že my matky niekedy trpíme úzkosťami. Chceme pre naše deti to najlepšie. Zabúdame, že my tu nie sme na to, aby nás naše deti zbožňovali. Sme tu na to, aby sme naše deti vychovali. Určili im hranice. Naučili ich, čo sa patrí a čo nie, či sa im to už páči alebo nepáči.
Snáď nám raz v dospelosti poďakujú a povedia: „Mami, dobre si ma vychovala. Ďakujem.“
