Sokrates: Čo to nosíš na sebe?
Bloger: Tomu sa dnes hovorí vetrovka, Sokrates. To je taká moderná tunika.
Sokrates: Ale tá vec, čo máš na nej.
Bloger: Čo presne myslíš? Ach, toto? Túto bielu stužku?
Sokrates: Hej, tú
Bloger: Nuž, vlastne. Myslím, že to znamená čosi ako, že som proti potratom.
Sokrates: Potratom?
Bloger: Áno, potratom. Vieš, proti zabíjaniu detí, čo sú ešte v lone matky.
Sokrates: Nuž, ja som proti veľa veciam. Zmenila sa už doba? Keď dnes s niečím nesúhlasím, musím si pripichnúť nejakú stužku?
Bloger: Nie, Sokrates. Dnes je 25-ty marec. Je to takzvaný Deň počatého dieťaťa. Ľudia ktorí nesúhlasia s potratmi nosia v týchto dňoch bielu stužku, aby som tým prejavili nesúhlas voči tým, čo majú na to iný názor.
Sokrates: Ak správne chápem, z toho vyplýva nielen to, že chceš dať najavo len svoj nesúhlas, ale že naozaj existujú aj ľudia, ktorí za tieto potraty sú? Za úmyselné zabíjanie nenarodených detí? Za ich vraždenie? Myslíš to úplne vážne?!
Bloger: Samozrejme, Sokrates. Ale oni by to tak nikdy nepovedali ako ty. Určite by pritom nepoužili taký slovník. Myslia si, že sú to silné a neoprávnené slová. A vlastne, niekedy som z toho sám zmätený a myslím, že majú v niečom pravdu. Vieš, osobne som proti potratom, ale myslím, že každý by sa mal rozhodnúť sám. Neviem, ako to dať dokopy. Vážim si ľudský život ale na druhej strane nemôžeme nikoho obmedzovať svojim zasahovaním do slobodného rozhodovania druhého človeka. Myslím, že ma budeš trochu v tomto chápať. Bolo to práve u teba, kde vznikla demokracia. A niečo z dejín viem. Myslíš, že u vás nekvitli potraty? Skôr práve naopak. Keby ste nemali Hippokrata, kto vie, kedy by ste ich ako-tak oficálne zakázali.
Sokrates: Fúha...Tak myslím, že začínam chápať, prečo som sa ocitol na tomto blogu. Myslíš, že veci ako je pravda či morálna správnosť daného skutku závisia prevahy počtu ľudí, ktorí v to veria?
Bloger: Sokrates, prišiel si do doby, kde sú všetky takéto veci relatívne. A prečo teda myslíš, že si sa ocitol na tomto blogu?
Sokrates: Ešte som si tým nie úplne istý, a práve preto by som sa ťa rád opýtal na niekoľko vecí. Úžasné! Vyzerá to, že my dvaja by sme mohli mať naozaj dobré témy na rozhovor. O relatívnosti a nerelatívnosti sa však porozprávame viac možno inokedy. Teraz sa vráťme k tým veciam súvisiacim s tou bielou stužkou, aby sme v našom rozhovore neskákali hore-dole.
Bloger: Čo by si rád vedel? Spokojne sa pýtaj. Je mi cťou. Možno aj ja sa raz ocitnem v knižnej publikácii v rozhovore s tebou. Minule som videl v meste pár takých kníh. Všetky dialógy v nich napísal tvoj žiak Platón.
Sokrates: Hm, to je naozaj skvelé. Pomáhajú im tie knihy stať sa lepšími, čnostnejšími osobami?
Bloger: Sokrates, musím ťa sklamať asi. Ľudia dnes neradi čítajú. A už asi vôbec nie knihy, kde vystupuješ ty. Myslím, že ťa vôbec nikto nepozná. Na čítanie dnes nemajú čas. Ľudia sa proste radi zabávajú a to inak ako knihami. A pritom sú často znudení. Navyše, myslím, že nikto dnes už poriadne nevie, čo je to nejaká tá čnosť.
Sokrates: To nemyslíš vážne...Opäť sa mi vyjasňuje, prečo som vlastne tu. Tá vaša kultúra je zvláštna. O čo sa teda staráte?
Bloger: Staráme? Čo tým myslíš?
Sokrates: Kultúra pochádza od slova, ktoré znamená starať sa. Slovo agrikultúra znamená doslova staranie sa o pôdu. Moja otázka teda je, o čo sa vy ľudia - znudení v kultúre zábavy - teda staráte?
Bloger: Hm, nikdy ma inak nenapadlo také slovné spojenie...zaujímavé. Nuž, neviem presne...asi sa staráme o naše zdravie, o peniaze, aby sme uživili rodinu...ááá....a tak, no.
Sokrates: A o životy nevinných nenarodených detí?
Bloger: Povedal som ti, že je to zložité.
Sokrates: Tak si to zjednodušme, čo ty na to? Súhlasíš? Bol by si ochotný venovať mi trochu tvojho času?
Bloger: Oceňujem teba aj tvoju snahu, Sokrates, ale aj tak tým nikde neprídeme. Vieš, keby to bola vec, ktorá by sa dala poľahky vyriešiť, ľudia by už dávno o tom nediskutovali.
Sokrates: A to je výborné miesto, od ktorého môžeme začať. Skúsme sa napríklad zamyslieť: ak majú dve strany odlišné názory - ako si myslíš, že môžeme prísť k riešeniu? Vo všeobecnosti - ako môžeme spravodlivo vyriešiť nejaký spor?
Bloger: Nuž, myslím, že každá strana si musí nájsť svoje dôvody, argumenty za danú vec, potom ich porovnáme a strana s lepšími argumentmi zvyčajne vyjde z tohto víťazne.
Sokrates: To znie veľmi dobre a rozumne. Ale je to až tá druhá vec v poradí. A možno až tretia.
Bloger: A čo je teda, podľa teba, dôležitejšie?
Sokrates: Aby cieľom nebolo vyhrať argument. Aby cieľom bolo čosi iné. Aby cieľom bolo nájsť pravdu. To je to najdôležitejšie. Ak nikto nebude chcieť naozaj nájsť pravdu a len poukázať na správnosť jeho názorov. Preto je treba hľadať pravdu a celou svojou dušou a životom a zanietene, vášnivo ju nasledovať.
Bloger: Veď ťa, teda, aj za to odsúdili...A tá druhá vec, čo si spomínal?
Sokrates: Tá súvisí s prvou vecou. Nie je dôležitejšia ako prvá vec, pretože prvá vec je cieľ a druhá vec je prostriedok. Je to prostriedok, ako možno dosiahnuť pravdu.
Bloger: A to je?
Sokrates: Byť nadovšetko úprimný. Úprimne hľadať pravdu. Byť úprimný voči sebe a ku všetkým faktom.
Bloger: Nuž, musím len súhlasiť.
Sokrates: A začnime týmto. Aké sú naše fakty?
Bloger: Nuž, všetko sa to točí okolo ľudského života, ktorý je v lone matky. To je náš fakt číslo jeden. Ale to je často práve ten problém. Nie každý tvrdí, že "to, čo je tam", je už ľudský život, plnohodnotná ľudská osoba alebo sa používa podobná rétorika. Vieš, čo je to réto...ach, prepáč. Zabudol som, že aj tú ste vynašli.
Sokrates: Myslím, že tento problém má dve základné časti. Ale na ich zodpovedanie potrebujem tvoju pomoc.
Bloger: Neviem, či budem veľmi nápomocný, ale veď, skúsiť môžem. Ako znejú tie časti problému, ktoré máš na mysli?
Sokrates: Tá prvá je, či ľudský život má ozajstnú, objektívnu hodnotu. Či je ľudský život natoľko cenný, že je hodný ochrany od samotného začiatku až po smrť.
Bloger: Hm, myslím, že s tým súhlasí asi každý zdravý človek. A tá druhá časť?
Sokrates: Tá znie - život začína v momente počatia.
Bloger: Hm. Tak, myslím, že práve toto je ten kameň úrazu.
Sokrates: Presne, ako som si aj myslel.
Bloger: Ako si mohol vedieť, kedy sa život začína, Sokrates? V tvojej dobe ste isto nemali také moderné technické vymoženosti, aby ste sa vedeli vyjadriť k tejto otázke.
Sokrates: Po prvé, neviem nič o vašich "moderných technologických vymoženostiach", ale zdá sa, že aj napriek tomu, že máte čosi takéto, sa neviete k tejto otázke jasne vyjadriť. Po druhé, bolo to jasné, že problém bude v mojom druhom predpoklade, keďže s prvým sa azda nedá nesúhlasiť. Ak by sme zaručili kladnú odpoveď na náš prvý aj druhý "problém", dostali by sme z toho sylogizmus, že nikto nemá právo siahnuť na nenarodené dieťa, ktoré sa nachádza v lone matky, keďže by sme tým zavraždili nevinný ľudský život, ktorý je hodný všetkej ochrany.
Bloger: Hm, no môže byť. Problém bude teda v tom druhom bode.
Sokrates: Dobre teda. Tak pre istotu, aby sme si ujasnili veci. Súhlasíš, že ľudský život je potrebné chrániť od narodenia až po jeho smrť, ale nemáme jasno v tom kedy život začína?
Bloger: Súhlasím, zatiaľ v poriadku.
Sokrates: Skúsme sa posunúť teda ďalej. Ako môžeme vedieť, kedy začína ľudský život?
Bloger: Neviem sa k tomu odborne vyjadriť. Ale práve na to máme odborníkov. Všeobecný konsenzus je, že život vzniká už v okamihu počatia. Nájdeš to vo všetkých učebniciach. Inými slovami, aspoň tak hovoria autority.
Sokrates: A ľudia neveria autoritám?
Bloger: Na to sa mi ťažko odpovedá. Avšak aj medzi autoritami nájdeš rôzne názory. A ľudia, ktorí sú zástancami potratov sa odvolávajú na slobodu ženy robiť si so svojim telom čo chce a na to, že nevieme, kedy presne sa začína život.
Sokrates: K tej otázke slobody sa dostaneme neskôr. Teraz ostaňme pri tomto probléme. Predpokladajme však, že naozaj nevieme, kedy sa začína ľudský život. A to je potom náš hlavný problém. Áno?
Bloger: Áno. V podstate áno. Ináč...
Sokrates: Ináč by nám z toho vyplynulo, ako sme si ukázali, že nik nemá právo siahnuť na život dieťaťa, ktoré má eśte len prísť na svet. Je tak?
Bloger: No, presne tak. Aspoň myslím.
Sokrates: Dobre, teraz sa nachvíľu zastav a porozmýšľaj.
Bloger: A nad čím?
Sokrates: Je pravda, že ľudia, čo sú za "možnosť výberu" argumentujú tak, že keďže nevieme, kedy sa život začína, nemôžeme dať "to nenarodené" pod právnu ochranu?
Bloger: Myslím, že to tak funguje. Áno.
Sokrates: A už vidíš ten problém?
Bloger: Nie...Vzdávam sa, Sokrates. Poraď mi.
Sokrates: To, že nevieme, kedy sa začína ľudský život, je práve tým dôvodom, prečo nik nemá právo vyvíjajúci sa plod vnútri matky "potratiť"!
Bloger: Ako to?! Prosím ťa, Sokrates. Keby to bola pravda, ľudia by to už dávno pochopili a podľa toho aj rozmýšľali.
Sokrates: Naozaj neviem, prečo ľudia na to ešte neprišli. Ale pozri - nie je to nič zložité. Buď sa život začína v okamihu počatia alebo nie. Je tomu tak?
Bloger: Samozrejme. Iná možnosť nie je.
Sokrates: A buď to vieme, alebo nevieme. Je tomu tak?
Bloger: Nuž, jasné.
Sokrates: Takže nám z toho vyplývajú štyri možnosti. Poďme sa na ne pozrieť.
Bloger: Aké štyri možnosti, Sokrates?
Sokrates: Tieto:
1. Buď ľudský plod nie je osoba a vieme to,
2. buď ľudský plod je osoba a vieme to,
3. buď ľudský plod je osoba a nevieme to,
4. alebo ľudský plod nie je osoba a nevieme to. Sedí?
Bloger: Hm, no. Súhlasím. Čo teraz?
Sokrates: Pozrime sa na každú z nich. Vezmime si našu prvú možnosť. V tomto prvom prípade nie je potrat ničím zlým. Nespravíme nič zlé ak zabijeme niečo, čo nie je človek a vieme, že to človek nie je. Podobne ako keď sa rozhodnem zabiť a upiecť si rybu.
Bloger: Asi hej. V tomto prípade asi povaha potratu nebude veľmi odlišná od, povedzme, odstránenia slepého čreva. Mimochodom, keď si spomeniem na isté zábery, až mi príde zle. Ešte som nevidel, aby sa slepé črevo bránilo voči náradiu lekára, ako to robí malé dieťa pri svojom odstraňovaní.
Sokrates: Čo náš druhý prípad? Ak zámerne zabiješ niekoho, kto vieš, že je ľudská osoba...Povedz mi sám - ako nazývate takýto čin?
Bloger: Máme na to len jedno slovo - vražda.
Sokrates: Presne tak. Ak je vražda zlá a odsudzovaná nielen morálnym ale aj právnym zákonom a potrat je vražda, potom aj potrat má byť nielen morálne, ale aj právne odsúdený. Koniec argumentu. Bodka.
Bloger: Hm. A čo tretia možnosť?
Sokrates: V našom treťom prípade, ak je plod ľudská osoba a nevieme o tom, je potrat nie vraždou ale zabitím. Jedná sa tu o zabitie nevinnej osoby, bez toho, že by v tom bol zahrnutý možno plný úmysel tak, ako pri vražde. Predstav si, že sa vydáš so svojim kamarátom na lov chytiť nejakého toho jeleňa. Rozdelíte sa a po istom čase uvidíš, ako sa v neďalekom kríku čosi hýbe. Čo spravíš? Budeš strieľať? Ak nie si si istý, či v tom kroví sa nachádza tvoj kamarát-lovec alebo tvoj kamarát-jeleň, rozhodneš sa strieľať, aby si zistil, kto v ňom naozaj je? Nie! Ak nemáš istotu, jednoducho to znamená: „Nestrieľaj!" Vidíš tieto tú obrovské budovy? Ak sa ich rozhodneš zrúcať pomocou...pomocou...hm, čím tak zvyknete búrať takéto obrovské obydlia?
Bloger: Čo ja viem. Povedzme, že dynamitom.
Sokrates: No, nech už to zrúcame hocičím, napríklad aj tým dynamitom - hádam sa najprv nepresvedčíš, či je budova prázdna? Nepresvedčíš sa najprv, že sa v nej naozaj nik nenachádza? Pokiaľ z budovy neevakujeme všetkých ľudí, môže sa stať, že v nej nik nie je, ale aj že v nej možno niekto ostal. Alebo akoby si videl v noci počas cesty autom niečo ležať na zemi, čo jasne vyzerá ako akýsi kabát. Síce sa hýbe, ale je vysoko pravdepodobné, že za to môže iba fúkajúci vietor. Možnože pod tým kabátom naozaj niekto je, ale keďže veríš svojmu úsudku, rozhodneš sa namiesto brzdy dupnúť na plyn. Takéto konanie je nielen nezodpovedné, ale aj kriminálne. Odráža ľahostajnosť voči ľudskému životu, ktorá je morálne zlá skoro práve tak ako samotná vražda a túto skutočnosť vystihujú aj vaše zákony, ktoré udeľujú za zabitie trest len pár stupňov miernejší ako za vraždu.
Bloger: Fúha, Sokrates. Nevedel som, že už si sa zoznámil s autami a že sa v nich nachádza brzda a plyn.
Sokrates: Nuž, to nie. Toto bol, musím sa priznať, autorov nápad. Ale dokonca aj vo štvrtom prípade, ak zabijeme niečo, čo nie je ľudskou osobou, ale pritom nie sme si istí, či sa nejedná o ľudský život, spáchame trestný čin zanedbania podobne ako v našich troch predchádzajúcich prípadoch, kedy sa nakoniec vyjavilo, že v kríku, v budove, pod kabátom sa nenachádzal žiaden človek, ale napriek tomu sa lovec, vodič, či rúcač budovy rozhodol vystreliť, dupnúť na plyn či použiť dynamit. Čo môžeme z toho vyvodiť?
Bloger: No, tak musel by som priznať, že tieto tri veci, ktorými by potrat naozaj bol - vražda, zabitie, či trestné zanedbanie - sú veci, o ktorých nedebatujeme, ale inštinktívne odsudzujeme, pretože inštinktívne uznávame právo každého človeka na život, ktoré je našim prvým ústavným a prirodzeným právom. Znie to na prvý pohľad mimoriadne rozumne ale sú tu ešte iné veci...
Sokrates: Aké veci?
Bloger: Volajú sa námietky.
Sokrates: Sem s nimi, teda.
Bloger: Tak napríklad - nemôžeš brať žene svoje právo slobodne sa rozhodnúť, čo si bude robiť so svojim telom. Sloboda je takisto jedno z jej základných práv. Nemôžeš sa miešať do jej súkromného života a rozhodovania.
Sokrates: Och, si tým istý?
Bloger: No, veď áno.
Sokrates: Zahŕňa teda sloboda právo zobrať život nevinnej ľudskej osobe?
Bloger: To nie...Sloboda jedného sa končí tam, kde sa začínajú práva druhého. Ale veď nevieme, či plod je naozaj aj ľuds...Och, myslím, že sme práve o tom diskutovali a vieme, čo z toho vyplýva...
Sokrates: Myslím, že ak je otázka položená spôsobom: „Chcete azda pozbaviť ženu svojho základného práva na slobodu?" tak by mala stáť presnejšie takto: „Prečo chcete zobrať žene právo rozhodnúť sa zobrať život nevinnej ľudskej bytosti, ktorá je na ceste a postavila sa žene do cesty?" Čo je to sloboda? Je to naozaj právo robiť si čokoľvek, čo chcem? Žiadna odpoveď s kúskom racionálnosti nebude mať kladnú pravdivostnú hodnotu. Za prehrešok proti morálnemu zákonu (zákonne schválenému) nás stihne trest práve preto, lebo sme spravili čosi, kam už naša sloboda nesiaha.
Bloger: No fajn, Sokrates, ale každá žena, ktorá je za slobodnú voľbu ti povie, že so svojim telom si môže robiť čo chce.
Sokrates: Žiaľ, keď už nie náš zdravý rozum, tak aspoň určite je proti tomu zákon. So svojim telom si môžeme robiť, čo chceme len potiaľ, pokiaľ nezasahujeme do „tela" iného človeka.
Bloger: Ale ako môžeš vedieť, že vyvíjajúci sa plod nie je len súčasťou matky?
Sokrates: Môžeme si byť istý, že v matkinom tele sa vyvíja úplne nový život. Spýtajme sa autorít. Toto nie je naša domnienka, ale naše fakty, naše dáta. Alebo má matka čakajúca chlapca štyri oči, štyri uši a vlastný penis?
Bloger: No, tak to bolo celkom trefné...Neviem, čo na to povedať presne. Ale čo ak je žena znásilnená? Taká žena by bola často naozaj pod veľkou psychickou záťažou, keby musela dieťa donosiť. Isto si nevieš predstaviť, čo vtedy prežíva.
Sokrates: V poriadku. Uznávam. Vyhla by sa tak možno istým problémom (aj keď zjavne nabalila ďalšie) a cítila sa tak naozaj lepšie. Ale prečo by mal byť za to trestaný rozsudkom smrti život, ktorý za nič nemôže? Zabijeme nevinný ľudský život len preto, že otec dieťaťa je násilník?
Bloger: Nužžž...
Sokrates: A znásilnená žena by sa možno častokrát asi aj "cítila lepšie", keby mohla násilníka jednoducho za jeho čin aj zavraždiť. Ale je to správne? Dovoľuje zákon takejto žene zbaviť života osobu, ktorá sa previnila takýmto skutkom a ktorá je za všetku túto nespravodlivosť vinná?
Bloger: Nie...
Sokrates: Nie? Tak prečo potom žiadame pozbaviť života dieťa, ktoré je v tom úplne, úplne nevinne?
Bloger: Tak teraz si ma dobre odpálil...
Sokrates: Nechcem ťa nikam odpaľovať. Chceme hľadať spoločne pravdu, pamätáš?
Bloger: Pamätám, pamätám.
Sokrates: Čo ťa ešte napadá?
Bloger: Ešte mám čosi v zásobe. Zvyknem to v poslednom čase dosť počúvať. Čo by si povedal na to, že ľudia, ktorí sú proti potratom, by sa nemali nahlas ozývať, pokiaľ nie sú ochotní prispievať na výchovu „nechcených" detí?
Sokrates: Fajn, tak začnime takto, ale musíš mi pomôcť; som tu u vás ešte predsa celkom nový. Tu je asi namieste otázka: Si si naozaj istý, že ľudia, ktorí sú proti potratom, finančne neprispievajú na takéto potreby?
Bloger: Nóó, vlastne ani veľmi nie.
Sokrates: Nie?
Bloger: V skutočnosti, sú to možno naozaj rôzne členské organizácie, ktoré sa snažia ženám v takejto krízovej situácii snažia pomôcť aj takýmto spôsobom.
Sokrates: A to ťa nenapadlo skôr?
Bloger: Nepovedal som, že nik neprispieva. Ale tí, čo nie, by nemali mať to právo argumentovať proti potratom.
Sokrates: Dobre, teda. Navrhujem, aby sme predpokladali, že naozaj nik neprispieva na toto ani korunou.
Bloger: Sokrates, nesťažuj si situáciu.
Sokrates: Povedzme však, že je tomu tak. Tak teda, nikto nie je ochotný týmto ženám a ich dieťaťu finančne pomôcť. Ospravedlňuje to teraz potraty?
Bloger: To neviem, ale aspoň sa mi to zdá ako jeden z dobrých argumentov pre tých, čo ich zastávajú.
Sokrates: Nemyslím si. Nesprávny je aj samotný predpoklad tohto tvrdenia. Ten vraví, že sa môžeme zastávať práva na život, iba vtedy, ak sme ochotní pomôcť s nadchádzajúcou finančnou záťažou. Myslíš, že naozaj je tomu tak?
Bloger: Kam tým mieriš?
Sokrates: Povedzme, že sa raz rozhodnem, že skoncujem so všetkými bezdomovcami. Veď, tí sú pre vás dosť veľkou záťažou a keby sa spoločnosť nemusela o nich starať, tak by ste ušetrili a peniaze by ste mohli použiť na oveľa dôležitejšie veci. Tak sa ich rozhodnem dať pod plyn alebo jednoducho všetkých vystrieľať. Ale predtým sa ťa spýtam, či súhlasíš s takýmto postupom? Predpokladajme, že by si mal v tejto situácii na rozdiel odo mňa zdravý rozum a povedal by si, že samozrejme, že nie a odsudzoval by si takýto môj čin, ktorý by si považoval za nevydarený vtip. Čo by si však povedal na to, keby si zistil, že ja to myslím naozaj vážne a že nemáš právo zastávať sa ich života a „netolerantne" sa postaviť voči môjmu slobodnému rozhodnutiu, pokiaľ nie si ochotný na nich finančne prispievať, prípadne si zobrať aspoň jedného-dvoch ku sebe domov. Čo by si na to povedal?
Bloger: Ale tento prípad je predsa čosi úplne iné!
Sokrates: V čom?
Bloger: Neviem! Vzdávam sa!
Sokrates: Ale ešte by som sa ťa rád ja na niečo spýtal.
Bloger: Nemám už veľmi náladu po tých tvojich dobrých odpovediach, ale teda, že si to ty...
Sokrates: V úvode nášho rozhovoru si vravel, že si osobne proti potratom, ale chceš prenechať druhému, aby sa sám rozhodol. Spomínam si dobre?
Bloger: Hej, hej, dobre.
Sokrates: Predstav si teda, že ty sám máš dcéru, ktorá by zrazu otehotnela a rozhodla sa ísť na potrat. Zastávajúc túto tvoju pozíciu, ako by si na to reagoval?
Bloger: No, myslím, že by som sa najprv musel najprv poriadne z toho spamätať a potom...potom by som asi zvolal rodinnú poradu, kde by som, okrem iného, povedal, čo si o celej veci a potratoch myslím ale to by bolo asi tak všetko. Musel by som ju nechať, aby sa sama rozhodla. Môžem povedať svoj názor, ale zvyšok je už na nej.
Sokrates: Hm. Tak teraz si predstav, že tvoja dcéra sa - aspoň počas tvojej neprítomnosti - stará o starú mamu. Jedného dňa však príde za tebou a povie ti: „Otec (Mama), vieš čo? Kašlem už na tú našu starkú. Myslím, že to všetko prestávam zvládať a stíhať. Je tu akurát tak len na obtiaž. Vieš, aké by to bolo, keby tu starká nebola? Tak som sa rozhodla a prišla ti oznámiť, že sa ju chystám zavraždiť." Čo by si vtedy spravil? Najprv by si sa pozviechal z pôvodného šoku, potom zvolal rodinnú poradu, kde by si na celú vec vyjadril svoj názor ale to je všetko, čo by si s tým mohol urobiť? Povieš si, že je to jej vec? Že rozhodnúť sa musí aj tak ona?!
Bloger: To teda nie...
Sokrates: Prečo teda nepoužívaš rovnaký meter pri týchto situáciach?
Bloger: Neviem, Sokrates...
Sokrates: Ešte ťa čosi napadá na záver ńášho rozhovoru?
Bloger: Pozri, udal si mi miestami celkom dobré dôvody. Ale keď si myslíš, že si teraz vyriešil všetky otázky, ktoré...ktoré by ma mohli ešte napadnúť, tak to teda nie.
Sokrates: Snažili sme sa, samozrejme, nájsť odpoveď len na tie otázky, ktoré si tu uviedol. Ako inak, nie? Nevravím, že sme vyčerpali naozaj všetko a či sme prišli na nejaké spoločné riešenie. Len chcem povedať, že jedna strana sa musí veľmi, veľmi mýliť. Jedna strana musí byť úplne, úplne vedľa. Buď sú potraty nemilosdrným, krutým vraždením malých nevinných detí alebo sú všetky snahy právne obmedziť potraty iba netolerantnými, bezdôvodnými, bigotnými reštrikciami práv všetkých žien. Iná možnosť nie je.
Bloger: No, možno máš v niektorých veciach pravdu. Vieš, spomínam si ale, ako ktosi povedal, že keby mali loná matiek okná, neexistovali by žiadne potraty. Budem ale medzitým premýšľať a keď ma čosi opäť napadne, prídem za tebou, ok?
Sokrates: Oukej, už sa teším.
