Sokrates: Ak je tomu tak, prečo s ním jednáte ako by to boh bol?
Bloger: Myslíš, že sa tak správame? Väčšina z nás verí iba v jedného Boha, práve tak, ako aj ty.
Sokrates: Aha! Takže to moje tajomstvo sa po toľkých rokoch stalo známym? Predsa ste aj vy prišli na to, že jestvuje iba jeden Boh? Tak povedz mi potom čosi iné: Ako si nájdete ticho a samotu v tomto svete, aby ste sa mohli rozprávať s vašim Bohom, s vami a s vašimi myšlienkami?
Bloger: Keď nad tým tak premýšľam, tak musím povedať, že tu nemáme veľa ticha a samoty.
Sokrates: Tak to aj vyzerá. A prečo nie?
Bloger: Myslím, že vyhľadávať ticho a samotu nie je pre nás nejaká obľúbená činnosť. A napadá mi, že v skutočnosti sú to práve tieto veci, ktorými trestáme tých najhorších kriminálnikov. Je to pre nás tá najhoršia forma trestu.
Sokrates: To myslíš úplne vážne? Ten veľký dar samoty? Tá vec, po ktorej mudrci túžili ako po dare oveľa vzácnejšom ako zlato?
Bloger: Bojím sa, Sokrates, že tomu asi bude tak.
Sokrates: Stále viac a viac chápem, prečo ma sem niekto poslal. Ale nerozumiem, prečo toto všetko nazývate „pokrok"? Je celý váš svet taký škaredý ako toto miesto?
Bloger: Ticho, Sokrates! Urazíš ľudí, čo tu bývajú! Tak, pozri sa - toto, čo vidíš, to je, prosím pekne, Slovenské námestie. Je to jedno z najkrajších vecí, kde sa dá bývať. Ľudia tu platia dvakrát väčšie sumy za bývanie ako mimo mesta.
Sokrates: Och, tak stále máte predsa aj čistú prírodnú krajinu.
Bloger: To teda, máme.
Sokrates: A je tam zelená tráva, zdravé stromy a vzduch, ktorý vonia ako vzduch?
Bloger: Hej, existuje ešte kopec miest, kde ostala krajina neporušená.
Sokrates: Ale ak dávate prednosť bývaniu na takýchto miestach, prečo nazývate vašu prírodu „neporušenou"? Prečo radšej chcete žiť na „porušených" miestach?
Bloger: Neviem. Možno preto, že život na tých miestach sa nám zdá nudný.
Sokrates: [s povzdychom] Ach, zas to slovo! Ten váš vynález, ktorý sme my, myslím, ani nepoznali.
Bloger: Chceš povedať, že v Aténach sa nikto nenudil, Sokrates?
Sokrates: Myslím, že nie, pretože keby áno, tak by sme isto na to našli nejaké slovo. A my, Gréci, sme v tom boli teda veľmi dobrí - v tvorení nových slov.
Bloger: Ale aj ty si žil v meste a nie na vidieku, či nie?
Sokrates: Ale Atény boli nádherným mestom [ďalší povzdych]. Myslím, že už je to všetko preč.
Bloger: To nie. Ruiny tam stoja až dodnes. Je to veľmi obľúbené turistické miesto. Dokonca aj Panteón sa ešte zachoval. Aspoň teda, väčšina z neho.
Sokrates: Naozaj? Rád by som tam zašiel. Ako je to ďaleko? Neprejdeme sa tam?
Bloger: [smejúc sa] Nie, Sokrates, je to poriadnych pár stovák kilometrov odtiaľto. Musíš tam zaletieť.
Sokrates: Myslím, že si si ma asi s niekým splietol. Volám sa Sokrates a nie Ikarus.
Bloger: [ešte viac sa smeje] Nie, nie, mám na mysli lietadlo. To je taký mechanický vták. Dokáže letieť aj vyše tisíc kilometrov za hodinu.
Sokrates: Hm, naozaj pôsobivé... Ale teda, povedz mi - prečo majú turisti stále záujem navštevovať aténske zrúcaniny?
Bloger: Nuž, prečo asi. Asi preto, že je to nádherné miesto.
Sokrates: Tak, potom nechápem. Prečo, ak uznávate, že Atény sú krajšie ako toto vaše mesto, prečo potom radšej nepostavíte mestá ako sú Atény namiesto takýchto miest? Zabudli ste azda na to potrebné vedomosti alebo stratili zručnosť?
Bloger: Nie.
Sokrates: Tak prečo to tak nespravíte?
Bloger: Pretože čas na hodinách jednoducho nemôžeš vrátiť späť, Sokrates.
Sokrates: Samozrejme, že sa to dá. A aj by ste mali, ak ukazujú zlý čas. A zdá sa, že váš svet sa podľa tohto zlého času naozaj riadi.
Bloger: To vyznelo veľmi múdro, Sokrates.
Sokrates: Nie, to nebolo nič múdre. Iba čosi jednoduché a vážne. Prečo by sa to nedalo? To nebola básnická otázka, to bola prosba o odpoveď.
Bloger: Pretože pokrok sa nedá vrátiť späť, samozrejme.
Sokrates: Och, áno, zabudol som. Váš ľudí-požierajúci boh je veľmi náročný a veľmi závistlivý.
Bloger: Pokrok nie je boh. On slúži nám a nie my jemu.
Sokrates: Naozaj je tomu tak? Urobil vás teda šťastnejšími?
Bloger: Myslím...myslím, že neviem, čo je správna odpoveď.
Sokrates: A myslíš, že by mal?
Bloger: No, veď asi áno.
Sokrates: Tak pozrime sa na to, či môžeme prísť od tej tvojej domnienky k nejakému záveru. Ak pánovi slúži otrok, má jeho pán očakávať, že bude vďaka jeho službám nejakým spôsobom šťastnejší?
Bloger: Jasné. Veď inak by nepotreboval žiadneho otroka.
Sokrates: A vravíš, že Pokrok je váš sluha a nie váš pán?
Bloger: Presne tak.
Sokrates: Tak potom by ste mali očakávať, že budete vďaka nemu šťastnejší.
Bloger: No, aspoň tak to z toho vyplýva.
Sokrates: Ďalšia vec, na ktorú by som sa ťa rád spýtal, či je to aj váš prípad? Sú ľudia vo vašej dobe šťastnejší ako tomu bolo pred príchodom Pokroku?
Bloger: Neviem.
Sokrates: Ak nevieš, či vás spravil šťastnejším alebo nie, prečo si ho vyberáte?
Bloger: Myslím, že sme dnes vďaka nemu šťastnejší. Ale neviem, ako by som to mohol zdôvodniť. Ako sa dajú porovnať dve tak odlišné kultúry?
Sokrates: Tým, že skúsime pohľadať nejaké stopy, ktoré nás privedú k odpovedi. Zdá sa, že ich je veľa. Je napríklad vo vašej literatúre menej nespokojnosti? Menej politických nepokojov a revolúcii, menej zmien v dôsledku nespokojnosti? Menšie vojny v menšom počte, menej ľudí, ktorí menia svoje životy, zamestnania, domy, manželky, manželov kvôli tomu, že sú nespokojní? Majú ľudia menej psychických chorôb? Je tu menej zločinov? Menej znásilnení, zneužívania detí, samovrážd u maloletých a potratov? Menej strachu zo smrti jednotlivca a spoločnosti? Menej neistoty o tom, či má život nejaký zmysel?
Bloger: [vzdychajúc] Nie, Sokrates, je toho viac.
Sokrates: Viac čoho?
Bloger: Viac všetkého.
Sokrates: [neveriacky, prekvapene] Viac zo všetkého, čo som vymenoval?!
Bloger: Áno.
Sokrates: [stále neverí] Naozaj zo všetkého?
Bloger: Áno.
Sokrates: Tak jedna vec je potom nadovšetko jasná - ľudia vo vašej spoločnosti sú oveľa menej šťastní ako ľudia v mojej.
Bloger: Myslím, že musím priznať, že je tomu tak.
Sokrates: A napriek tomu stále veríš v Pokrok?
Bloger: Samozrejme, že hej.
Sokrates: Akú len silnú vieru máš v toho vášho boha!
Bloger: To nie je žiadna viera, Sokrates.
Sokrates: Nuž, rozhodne to nemá nič spoločné s rozumom a dôkazmi.
Bloger: Som z toho celý akýsi zmätený.
Sokrates: To nič. Neboj sa. Pozri, tu je lavička. Nechceš si trochu sadnúť a odpočinúť? Mohli by sme aspoň tak v pokoji dokončiť tento náš rozhovor o pokroku.
Bloger: No, dobre teda. Tak vyriešme to už.
Sokrates: Tééda. Tak tomuto hovorím pokrok.
Bloger: Povedal si, že pokrok je našim pánom a nie našim sluhom. Ale to predsa nemôže byť pravda. My sme pánmi nad celým vesmírom. Dobyli sme prírodu. To je to, čo pokrok naozaj znamená. Iné veci možno poprieš, ale toto nie.
Sokrates: Možno nie, ale môžeme sa spoločne pýtať a skúmať ďalej?
Bloger: Ale hej, len sa pýtaj.
Sokrates: Vravíš teda, že ste ovládli prírodu. Áno?
Bloger: Veruže tak. A aj keď ešte nie možno celú, isto sa to nedá porovnať s tým, čo bolo v minulosti.
Sokrates: Tak mi povedz, čo by si povedal na toto: Predstav si záprah vedený štyrmi silnými a tvdrohlavými koňmi. Hm, myslím, že by si ako príklad mohol použiť aj jedno z tých vašich áut, čo tu pobehujú. Teraz si predstav, ako za opratami sedí malé dieťa. Pri každom jeho najmenšom pohybe ho kone poslúchnu. Dieťa riadi kone a kone riadia záprah. Ale kto riadi, kto ovláda samotné dieťa? Čo ak je aj ono tvrdohlavé ako samotné kone a podobne ako oni nevie kam sa so záprahom rúti? Povedzme, že sa nevie poriadne ovládať; že nevie ovládať svoje vlastné sebaovládanie. Myslíš, že má vtedy záprah naozaj vo svojich rukách?
Bloger: A ty tvrdíš, že takto nejak vyzerá náš svet?
Sokrates: Len sa pýtam. Dokážu sa tí, čo ovládajú, ovládať? Máte dosť sebaovládania?
Bloger: Nie. Myslím, že sme v podstate dosť násilní ľudia.
Sokrates: Potom záprahu vašej spoločnosti hrozí nebezpečenstvo.
Bloger: Zatiaľ o tom vlastne nevieš ani makké „f", Sokrates. Po celom svete sú rozmiestnené jadrové zbrane, ktoré by mohli zničiť aj celé ľudstvo.
Sokrates: Pri Zeusovi! Malé dieťa a s takou nebezpečnou zbraňou v ruke! To mi je ale kombinácia!
Bloger: A myslím, že sa tak trochu o to riadenie tých "koní" aj obávame. Jedna kniha, ktorá vyšla v zahraničí počas priemyselnej revolúcie v istom Anglicku, mala ľudí varovať práve pred prichádzajúcou modernou dobou. Jej príbeh vraví o istom doktorovi Frankensteinovi, ktorý vytvoril jedno mechanické monštrum, ktoré sa mu potom vymklo spod kontroly. A vlastne, keď si dobre spomínam, podtitul toho diela bol "Moderný Prometeus", čo by ti mohlo byť dosť povedomé. Tak ako Prometeus vytvoril ľudstvo, tak sa aj hlavná osoba tohto diela pokúsila o takýto tvorivý čin. Nedopadlo to však veľmi dobre.
Sokrates: Hm, to sú mi ale veci! No, ale ako tak pozerám, vaše stroje vás celkom poslúchajú. Ale akoby ste mali obavy nie o stroje ale o seba samých - napríklad či nebudete natoľko hlúpi, aby ste nepoužili tie ničiace zbrane proti sebe.
Bloger: Nemyslím si, že by sme boli zas až tak hlúpi.
Sokrates: Prečo sa ich potom jednoducho nezbavíte? Potom si všetci vydýchnu a každému sa bude dýchať a žiť oveľa lepšie.
(to be continued)
(highly inspired by Peter Kreeft's Socrates Meets Jesus)
