Bloger: Nemyslím si, že by sme boli zas až tak hlúpi.
Sokrates: Prečo sa ich potom jednoducho nezbavíte? Potom si všetci vydýchnu a každému sa bude dýchať a žiť oveľa lepšie.
Bloger: Možnože sme predsa len takí nerozumní, Sokrates... To, čo vravíš, má hlavu aj pätu, ale jednoducho sa podľa toho nesprávame.
Sokrates: Aj keby ste neboli takí hlúpi, že by ste použili tie zbrane proti sebe navzájom, nevyzerá to, že by vás vaše stroje robili šťastnými. Takže zdá sa, že nefungujú ako vaši otroci. Takže sú veľmi slabým znakom pokroku a vašej moci.
Bloger: Každopádne, aspoň sme vďaka nim múdrejší. Vieme už oveľa viac, ako ste vedeli vy tam v Grécku.
Sokrates: Chceš tým povedať, že samotné poznatky robia ľudí múdrymi? Sú vedomosti to isté ako múdrosť?
Bloger: Nie, ale prinajmenšom tých poznatkov máme viac.
Sokrates: Povedz mi, čo je cennejšie - vedomosti alebo múdrosť?
Bloger: Asi tá múdrosť.
Sokrates: Tak, kde je potom vaša moderná múdrosť?
Bloger: Vlastne, keď sa tak nad tým zamýšľam, vravíme vždy skôr o „starovekej múdrosti" a „moderných poznatkoch" ako naopak.
Sokrates: Takže, pripúšťaš, že ľudia v staroveku boli múdrejší, kým vy na druhej strane máte viac vedomostí?
Bloger: Tuším aj hej.
Sokrates: A veríš teda, že múdrosť je cennejšia?
Bloger: Ale áno, verím.
Sokrates: Tak prečo ste potom vymenili hodnotnejšiu vec za čosi, čo má menšiu hodnotu? A vôbec - prečo to potom nazývate „pokrok"?
Bloger: Hovorím, aspoň vieme toho viac. Minimálne v tomto sme spravili pokrok.
Sokrates: Poznáte veci ako narodenie, smrť, lásku a Boha viac ako my?
Bloger: Samozrejme. Vieme o nich aspoň tisíckrát viac, ako ste vy vedeli.
Sokrates: Možno naozaj viete o nich viac ale poznáte naozaj ich viac?
Bloger: Prepáč, ale akosi nerozumiem tomu tvojmu rozdeleniu.
Sokrates: Stavím sa, napríklad, že viete s omnoho väčšou presnosťou povedať, aké bude zajtra počasie, než sme vedeli my, nie?
Bloger: To áno.
Sokrates: Ale myslíš si, že poznáte samotné počasie lepšie ako taký farmár alebo námorník, ktorý s ním žil ako so svojim spolupracovníkom celý svoj život?
Bloger: Och, chápem. No, v istom zmysle nie, ale v inom určite. Vieme všetko omnoho lepšie ovládať. Vďaka našim poznatkom vieme máme moc nad toľkými prírodnými silami v prírode, o akých sa ti ani len nesnívalo. Vieme napriklad zaletieť až na mesiac...
Sokrates: Úžasné, naozaj! A je to príjemné miesto na bývanie?
Bloger: Nie, nie je tam žiadny život. Nedá sa tam žiť.
Sokrates: Tak, k čomu je dobré chodiť na mesiac?
Bloger: Musíš sa pýtať fakt na všetko?
Sokrates: Áno.
Bloger: Pozri, vezmi si ako príklad radšej niečo iné. Vieme sa napríklad dohovárať s druhými ľudmi aj z druhého konca zeme. Máme mobily, e-maily, ďalej máme ešte... Aha, prepáč. No, nech už to je teda, čokoľvek, Sokrates, buď si istý, že je to rýchlejšie ako nejakí poslovia bohov. Toto je pokrok určite.
Sokrates: Je, ak si máte čosi hodnotné povedať.
Bloger: Vieme pestovať jedlo desaťkrát účinnejšie.
Sokrates: Takže už nikto na svete nehladuje?
Bloger: Nóó, nie...ale vieme vyliečiť tisícky nemocí.
Sokrates: Nevedel som, že existujú tisícky nemocí... Vynašli ste azda nejaké nové?
Bloger: Nechce sa mi uveriť, že počujem od teba takéto slová, Sokrates. Vždy som si myslel, že si pokrokový.
Sokrates: Čo znamená byť pokrokový?
Bloger: To si vtedy, ak dokážeš predbehnúť svoju dobu.
Sokrates: Ako len môžeš predbehnúť svoju dobu? Dokážeš sa azda dostať do budúcnosti rýchlejšie ako samotný čas?
Bloger: Znamená to byť viac vpredu ako ostatní ľudia. Nebol si to napríklad ty, kto v Apológii - v tvojom poslednom prehovore - obhajoval právo slobodného prejavu, posvätnosť práva nechať vyjadriť každého svoj názor? Nezastával si sa týchto práv predtým, ako ťa osdúdili na smrť?
Sokrates: Ak Platón zachytil správne moju reč, potom žiadne z týchto myšlienok tam nenájdeš. Možno si tomu, čo si čítal, dobre nepochopil.
Bloger: Čože? Popieraš teda tie tvoje myšlienky, čo som teraz spomenul?
Sokrates: To som nepovedal. Venujeme tomu trochu čas, aby sme si to prešli?
Bloger: Nie, teraz nie. Nemáme na to čas.
Sokrates: V mojej dobe by sa na to určite našiel čas. Ach, ale zabudol som... Vy tu žijete uprostred toľkého pokroku...
Bloger: V čo teda naozaj veríš, keď neveríš ani v tie myšlienky a ani v pokrok?
Sokrates: Ako som povedal, keď ma súdili - verím v istého jedného boha, hoci ho neviem pomenovať.
Bloger: Ale boh sa predsa nemení, nie?
Sokrates: Presne tak. A to bol jeden z dôvodov, prečo som nepovedal, že to bol Zeus alebo Apolón. Bohovia, v ktorých verili moji aténski spoluobčania, boli tak premenliví ako vietor. Alebo ako tieto tu svetlá na vašich semafóroch.
Bloger: Ale ak je tvoj boh nemenný, žil by si v statickom, nemennom svete. Potom by nebola žiadna šanca na pokrok.
Sokrates: Myslím, že pravdou je presný opak.
Bloger: Čo-o?!
Sokrates: Iba keď ten boh nenapreduje, môžeme my napredovať. Iba ak on nepodlieha pokroku, môžeme my zažívať pokrok.
Bloger: A to si ako už na to prišiel?
Sokrates: Nedefinoval by si azda pokrok ako zmenu k lepšiemu?
Bloger: No, áno. To si vystihol.
Sokrates: A „byť lepší" znamená „byť bližšie k najlepšiemu"?
Bloger: Áno.
Sokrates: A ten jeden boh by bol ten, kto je ten úplne najlepší?
Bloger: Hej.
Sokrates: Tak, teraz sme na rovnakej ceste. V to isté verím aj ja. Ľudia žijúci v mojom okolí verili v bohov, ktorým vždy chýbalo čosi, aby si mohol povedať, že sú najlepší, že sú dokonalí. Takže, ak pokrok označuje zmenu smerom k lepšiemu a boh, v ktorého verím, je ten najlepší, potom pokrok znamená zmenu smerom k bohu.
Bloger: Nóó, a teda?
Sokrates: Potom ten boh je ozajstným cieľom pokroku.
Bloger: Aj tak vôbec nechápem, čo chceš všetkým týmto povedať.
Sokrates: Dajme tomu, že boh - cieľ pokroku - sa neustále mení. V tom prípade je pokrok nemožný. Ako môžeme bežať smerom k cieľu, ak ten pred nami stále krížom-krážom uteká? Ako by mohol bežec utekať smerom cieľovej páske, ak by ňou niekto pred ním neustále pohyboval?
Bloger: To by sa mu asi neveľmi darilo.
Sokrates: Ak boh napreduje, nemôžeš napredovať ty, pretože boh je tvoj cieľ. Bez nemenného cieľa nemôžeš hodnotiť žiadnu zmenu ako pokrok. Takže, nemáte na to veľmi nádeje.
Bloger: Samozrejme, že máme nádej.
Sokrates: A čo ňou je?
Bloger: Lepší svet.
Sokrates: Ale čo je ten lepší svet? Ako môžeš vedieť, ktorý svet je lepší bez toho, aby si mal dokonalosť - to najlepšie - ako svoj štandard?
Bloger: Jednoducho, žijeme v tej nádeji.
Sokrates: Bez toho, aby ste vedeli, čo je jej cieľom?
Bloger: Áno, bez toho, aby sme vedeli, čo je jej cieľom. To by ju predsa až príliš obmedzovalo. Prísť až na samý koniec by bolo až príliš nudné; až príliš odveci. To, čo je na tom to skutočné dobré, je to samotné „dostávanie" sa tam.
Sokrates: Och, to nie! To nemyslíš vážne!
Bloger: Prečo nie?
Sokrates: Ak nedúfaš, že niekam nakoniec prídeš, ako môžeš cestovať plný nádeje? Veď nie je nič, v čo by si mohol dúfať.
Bloger: Dúfame ešte vo viac nádeje. Jeden z múdrych ľudí našich dôb povedal: „Netreba sa báť ničoho, iba strachu samotného." S nádejou to máš čosi podobné. Niet v čo iné dúfať, iba v nádej samotnú.
Sokrates: Ale ako len môžeš dúfať v samotnú nádej? Mať nádej v nádej? Nádej v čo ale? Potom predpokladám, že takisto miluješ nie tých, ktorých máš rád, ale miluješ samotné milovanie. Nenávidíš nie tých, ktorých neznášaš, ale samotnú nenávisť. Máš skôr vieru vo vieru alebo vieru v nejakého boha?
Bloger: A čo je na tom také zlé?
Sokrates: Je to ako miestnosť plná zrkadiel, v ktorých sa okrem nich samotných nemôže nič odrážať. Je to keď tak ako Narcisus vidíš iba svoj vlastný odraz.
Bloger: Sokrates, naozaj som sa teraz v tebe sklamal. Myslel som, že tvoje zmýšľanie už bude trochu viac kráčať s dobou.
Sokrates: Myslenie - a kráčať s dobou?
Bloger: Ak nevieš, píše sa rok 2007.
Sokrates: Nuž, a myslím, že som tu v tomto roku spolu s tebou a celkom rád chodím na prechádzky. Myslím teda, že sa mi celkom darí kráčať s dobou.
Bloger: Ale ty neveríš v rok 2007!
Sokrates: Samozrejme, že nie. Ako by som len mohol veriť v nejaké číslo?
Bloger: Chcel som tým povedať, že neveríš v pokrok.
Sokrates: Snažil som sa ti to povedať už nejakú tú chvíľu, ale bez nejakého veľkého pokroku. Ale teda, nie, neverím. Neveril som v mojej dobe vo vtedy moderných, s-dobou-kráčajúcich bohov - v bohov, v ktorých verili všetci moji krajania. A za toto som bol odsúdený na smrť. Povedz mi, veria dnes ľudia ešte v Zeusa?
Bloger: Nie. Nebuď smiešny. Už vôbec nikto.
Sokrates: Vidíš to, teda. To, v čo ľudia považovali v mojej dobe za tie najmodernejšie, najpokrokovejšie a s-dobou-najviac-kráčajúce veci, boli tie, ktorým veľmi skoro expirovala doba ich platnosti. A uisťujem ťa, že to isté sa stane aj vám a vášmu novému bohu zvaného Pokrok. Ale keď sa tomu tak stane, to bude potom ozajstný pokrok.
Bloger: No, ja ti neviem... Sokrates, pozri, aby si vedel, ako to u nás funguje, čo všetko sa u nás deje a aby si mal naozaj kontakt s realitou - prečítaj si tento tu skvelý „Starý čas"!
Sokrates: Ďakujem, ale ja radšej čítam ľudí.
Bloger: Čítaš ľudí?!
Sokrates: Rád si nachádzam čas rozprávať sa s druhými. Myslím, že je to čosi, na čo ste vy u vás mimoriadne zabudli.
Bloger: Tak, či tak - my dvaja, Sokrates, to máme šancu napraviť. Vydýchnime si teraz na chvíľku, ale dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme pri ďalšom rozhovore.
Sokrates: Dúfam aj ja.
(highly inspired by Peter Kreeft's Socrates Meets Jesus)
