----------------------------
Kamarát mipovedal: cestuje si v petržalskom buse do Tesca, číta si knihu, sedí úplnevzadu. Čaká ho ešte pár zastávok, kým dorazí. Na jednej zástavke nastupuje dobusu partia pobláznených chalanov. Najstarší nemá asi viac ako 18. Správajú sadosť šialene a tak si vraví: "Dúfam, že nebudú robiť hlúposti". Terazsi predstavte, že tam sedíte namiesto neho vy. Pekne v pohodlí, čítate si knihu a zrazu vám niekto ako paviánskríkne na celú silu do ucha (2-3 sekundy "vysokofrekvenčného" utrpenia). Nič konkrétne. Len ako opica (som všakpresvedčený, že dorozumievanie opíc má vždy aspoň nejaký komunikačný obsah).Uvidí pri sebe sedieť toho najživšieho člena partie (toho najstaršieho, zrejme) aokolo nich sa zhŕknu všetci ostatní a pozerajú, čo sa bude diať. Medzitýmdoznieva hlasitý smiech z úvodného "prekvapenia". "Čo tišibe??!!", skríkne kamarát. "Pokoj, pokoj," odpovedá pseudo-hrdina.Len to dopovie a opäť mu rovnako skríkne do ucha. Kamarát nie je bitkársky typ.A aj keby bol, sú na neho tak siedmi. "Ešte raz mi skríkneš do môjho ucha,tak...!!!"... "Ok, ok. Nebuď taký, neboj sa," zahlásipseudo-hrdina. Smiech. Smiech. Ešte stále smiech. Až teraz doznieva. Dúfa, že zľudí v autobuse sa niekto ozve, postaví, povie im niečo. No čaká márne. Bolo vňom vraj možno 15 ľudí, približne polovica mužov. A šofér?! Nič. Jazdí spokojneďalej. Kamarát nechcel spraviť čosi hlúpe, čo by mohol ľutovať a tak trpí.Trpí, až kým sa s ním neodviezli dve zastávky, na ktorej konečne a našťastie vystúpili.Dve dlhé, dlhočizné zastávky. Plné výsmechu a ponižovania. Po tom, akovystúpia, kamarát sa postaví, pozrie na spolucestujúcich, ktorí sa snažia vyhnúť jehopohľadu (vraviacemu: "Prečo ste sa neozvali?!"), zamieri rovno kvodičovi a bez rozmýšľania povie: "Prečo ste nezastavili? Prečo ste niečo nepovedali?Nezavolali niekoho, kto by ich počkal na nejakej zastávke? (mal na myslipolicajtov)". Odpoveď ho možno ešte viac dorazila, ako to, čo zažil:"A načo? Veď ja ich tak zhruba poznám. Veď som vedel, že vystúpia..."
----------------------------
Pár malýchchlapcov (asi 5, cca 10 rokov?) vyskočia v Petržalke z autobusu. Kričia. Celýpobláznení. Zavrú sa dvere. Už sú teda v bezpečí. Vzadu v autobuse sedí nejakýchalanisko, ktorý podľa oblečenia a účesu pôsobil dosť "drsno".Chlapci začnú búchať na autobus a provokovať ho (nemyslím teraz ten autobus). Ako sa autobus rozbieha, mladíkv autobuse zíde ku dverám a "akože" ich chcel kopnúť (nekopol dodverí, len asi aby naši "hrdinovia" videli, že sa im podarilo honaštvať). Jeden z tých chalanov vytiahne nožík - našťastie len taký obyčajný,kuchynský - a začne mu ním hroziť cez zavreté dvere autobusu. Hrozná sranda.Výbuchy smiechu. Na autobus búchajú, až kým za ním už nestíhajú.
Hrdina XY:"Videl si toho ***vulgarizmus*** ako nás chcel kopnúť?"
Ostaní hrdinovia:"Ha-ha-ha. Ha-ha-ha."
(z ďialky ešte počuť ich vulgarizmy...)
(hneď ma napadlo:Okrem toho samotného správania... keď si 10-ročné dieťa dokáže zobrať "len tak" do vrecka kuchynskýnožík a používať ho nie na účely nie celkom jemu vlastné, koľko chýba k tomu,aby si zobrali aj "nekuchynský" nožík...?)
----------------------------
Práve akosom písal tento článok, začal niekto pod oknom vyrevovať vulgarizmy. "Ty***vulgárne adjektívum*** + ***vulgárne subjektívum***! Poď sem! Vráť sasem!" Máte pravdu, nepoznám kontext toho, čo sa stalo tomu pánovi so psom, ktorý to vosvojom stave zvýšeného afektu musel dať takto expresívne najavo. Zrejme by som mal preto mlčať. Keď však danépozoruhodné spojenie invektív zopakuje v hojnom počte (rozumej 7x), začnete aj vy uvažovať, či naozaj potrebujete poznať ten kontext, aby ste vedeli, že ktosi mázrejme chybu v obvodoch.
----------------------------
Pravdupovediac,bojím sa, že budem ja v pozícii toho "zlého", lebo som zástancom toho, že čosinie je ok - pretože to tvrdím a nepoznám spomínaný kontext... že vidím možno len časť z toho,čo sa stalo a nevidím pod povrch. Niekedy však, keď ochutnáte za pohár nechutnéhovína, nemusíte vypiť celu fľašu, aby ste prišli na to, že je pravdepodobneskazené celé... A ide práve o to. Že veci sa dnes kazia pod tým povrchom.
Ďakujem všetkým vám, všetkým rodičom, deťom a nerodičom, ktorí ste prišli na to, že za lepší a čnostnejší (neznáme to slovo) život treba každý deň aj bojovať. Tak, vďaka, naozaj.
