Prečo je to však dnesinak?
Najprv otázka - sú vo vesmíre isté nemenné pravdy?
"Áno," povie asi väčšina ľudí "zákonyfyziky." Možno to však nie je presne tak. Kto vie, ako to je v čiernychdierach. Kto vie, ako to bude vyzerať, ak by došlo k tomu, že o niekoľko miliárd rokov by bola všetkahmota vesmíru „vcucnutá“ do čiernych dier? Navyše – zákony fyziky nie sú „preskriptívne“,iba „deskriptívne“. To znamená, že nikdy nemôžeme povedať: „Udalosť X prebehne vždy, všadea za každých okolností presne podľa zákona Y“. Jediné, čo môžeme povedaťje: „Doteraz sme pozorovali, že udalosť X sa správala podľa zákonu Y“. A okremtoho, kozmológovia vravia, že prírodné zákony boli v prvých momentoch po Veľkomtresku iné, ako ich poznáme dnes. Zákony fyziky zrejme teda, nie sú nemenné.
Pod nemennými pravdami myslím však čosi iné. Mám na mysliveci, akými sú zákon nekontradikcie (neprotirečenia), zákon kauzality a násobilka– t.j. objektívne nemenné pravdy logiky, metafyziky a matematiky. Nič nemôžebyť a nebyť v rovnakom čase a rovnakým spôsobom. Nič, čo začaloexistovať, nezačalo existovať bez príčiny. Tri krát štyri sa nebude pri našejzlej nálade alebo zamračenom počasí rovnať trinásť.
Je tu azda niekto, kto by chcel poprieť tieto „nemennépravdy“? Donedávna to nikoho nenapadlo. No v dnešnej kultúre, ktorá zvyknevšetko relativizovať (podivuhodne okrem tvrdenia, že všetko je relatívne) sú itieto „pravdy“ iba čímsi subjektívnym – peknými, užitočnými pomôckami, slovnýmihračkami, no ničím objektívnym. Už zosnulý americký filozof a profesor AllanBloom napísal pred 21 rokmi vo svojom najznámejšom diele toto ako prvú vetu: „Akje nejaká vec, o ktorej si môže byť vysokoškolský profesor istý, alebo takmeristý, je, že všetci, alebo takmer všetci jeho študenti na jeho hodinách veria,alebo myslia si, že veria, že pravda je relatívna.“ (Closing of the AmericanMind)
Prečo sa báť čohosi objektívneho a univerzálneho? Prečo sa báť,že jestvujú „nemenné pravdy“? Kto stojí za nezdravým uvažovaním zbaviť sa zdravéhouvažovania? Tu si myslím, že je toho príčina: tieto „nemenné pravdy “ nie súohrozované logikou, metafyzikou či matematikou ale morálkou. Morálnymi pravdami. A to už prečo? Nuž, to by znamenalo, žepotom by sme sa nemohli rozprávať o pekných, príjemných, pohodlných, nejasných, dohodou ustanovených „hodnotách“ ale o nepekných, nepríjemných, nepohodlných,jasných a vopred existujúcich „zákonoch“.
Čo je zaujímavé, je, že tento strach z existujúceho objektívnehomorálneho zákona je pritom nadmieru selektívny. Zvyčajne je problémom jednajediná oblasť: sexualita.
Okolo tej Cirkvi sa toho už dosť popísalo. Už sme počuli dosťintelektuálnych či pseudo-intelektuálnych útokov. Myslím, že by sme mohli spokojne staviť dosť peňazí na to, že ak by šieste prikázanie spravila dobrovoľným, všetka tá nenávisť azlosť by voči nej vymizla.
Svätý Augustín bol ktosi, kto si to dokázal priznať. Povšetkých tých intelektuálnych ťažkostiach, ktoré ho odrádzali od Cirkvi,nakoniec tento jeden z najväčších filozofov západnej civilizácie vo svojich Vyznaniachvyznal: „Myslel som si totiž, že budem veľmi nešťastný bez objatia ženy.“
Ak tento hlboký motív odrádza jedného z najväčších a najúprimnejších„milovníkov múdrosti“ v dejinách, môžeme sa oprávnene domnievať, že sú to vznešenejšiea vyššie motívy, ktoré od prijatia morálnych nemenných právd držia generáciudnešných mladých ľudí?
