Ak nám zomrie blízka duša, člen rodiny, je to tragédia. Dotýka sa nás to telesne, zvíja vnútornosti a opantáva všetky zmysly. No keď zomrie profesor...je to zvláštne. Kto to vlastne je? Vychovávateľ, učiteľ, rodič alebo kamarát? Je to osoba, ktorú rešpektujeme a ktorá nám zasahuje do života, aj keď si to neuvedomujeme. Každý profesor, a predovšetkým, ak je to veľká osobnosť, v nás niečo zanechá. Vtedy sa dá povedať, že naplnil svoje povolanie.
Nikdy som nemala rad fyziku. Dalo by sa povedať, že to bol predmet, ktorý som z duše nenávidela. Pani profesorka Chudá ma učila dva roky. Dva roky trápenia s laboratórnymi pokusmi, krkolomnými vzorcami a strašidelnými príkladmi. Paradox je, že som sa na každé "labáky" tešila. Boli to hodiny, keď som si mohla nahlas zanadávať, ak som niečomu nerozumela, a 458.krát mi to bolo vysvetlené; hodiny, ktoré skutočne dýchali tou pomyselnou fyzikálnou energiou.
Aká bola pani profesorka Chudá? Predovšetkým Profesorka s veľkým P. Žena, z ktorej každým slovom sršal život. Aktívna, čiperná, miestami cholerická...No svoje povolanie si zvolila správne. Vždy chcela naučiť každého. Jej cieľom bolo, aby aj tá Danka z poslednej lavice s antifyzikálnym postojom porozumela neskutočným mólovým zákonom. "Rozumieme?"
Asi pred piatimi mesiacmi jej diagnostikovali rakovinu.
A pred tromi dňami visela pred školou čierna zástava. Tak zvláštne ticho v škole hádam ani nebolo. Prejsť do učebne na štvrtom poschodí trvalo roky. Neprítomné pohľady profesorov, zamyslení študenti, lesknúce sa oči... Akoby sa náš školský život na chvíľu zastavil. Silné a najmä negatívne emócie ľudí spájajú najviac. Náš bzučiaci uponáhľaný úľ sa zmenil na smutné pomaly pochodujúce mravenisko. Táto udalosť nami otriasla tak veľmi, že bude dlho trvať, kým sa vrátime do bežného stereotypu. Zostalo tu veľké prázdne miesto, ktoré sa nedá nahradiť. Miesto ženy, na ktorú sa nezabúda.
Pani profesorka, za všetko Vám ďakujeme a dúfame, že tie atómy Boha si našli cestu k vašim utrápeným molekulám.
