Dýcham.Samozrejme...No zrazu cítim.Tak inak...SKUTOČNE! Slnko mi hladí tvár, jeho teplo mi preniká pórmi a napĺňa ma povznášajúcou ľahkosťou. Milujem jar. Bože, ako potrebujem tú voľnosť! Opať bežím bosá po zarosenej tráve.Nemyslím. Už nie. Nevládzem. Strhávam zo seba posledné šaty uvedomujúc si svoju absolútnu zraniteľnosť a...kričím. Revem na celý svet z plných pľúc. Z tých, ktorými dýcham. DÝ-CHAM.
Snažím sa porozumieť, pochopiť...Už sa nesmiem utiekať do tej krásnej fantázie. Precitnutie je príliš kruté. A ako bolí.
Mám mokré vlasy a špinavú kožu. Nedá sa vyčistiť . Na to potrebuje Teba. Tvoje dotyky. Tvoje bozky.TEBA!
Je zo mňa prázdna nádoba podliehajúca životnému stereotypu. Chcem sa brániť, no vťahuje ma spať ako ničivé tornádo.
Dalo by sa hovoriť o absurdnom nekonečnu.
