Prvýkrát to bolo v pondelok, keď som sa témou začala zaoberať. S fotografom sme mali prísť popoludní do Rozinovej kancelárie v bratislavskej Inchebe. Sídli úplne hore, myslím, že to je 17. poschodie. Rozhovor sme dohodli s tým, že chceme vedieť konkrétne údaje o tom, za akých podmienok "vydržal" viac ako dva hektáre pozemku.
Chodba na najvyššom poschodí je vybavená vskutku reprezentatívne. Sadáme si na gauč, sekretárka sa pýta, čo si dáme.
Zaujala ma vitrína, pri ktorej sedíme. Je za ňou asi 20 fotografií s rôznymi politikmi. Rozin s Vladimírom Mečiarom, s Mikulášom Dzurindom, Michalom Kováčom, Ivanom Gašparovičom, sú tam takmer všetci. Aj Irena Belohorská oblečená ala čerstvé deväťdesiate, hneď po Mečiarovom boku. Vedľa nej stojí mladý starý Rezeš. S politikmi je na fotografiách aj Rozinov syn, podľa časopisov určujúcich, kto je slovenská smotánka, lamač ženských sŕdc. Vo vitríne oproti sú thajskí politici.
Rozmýšľame nad tým, koho zaujíma to, ako získal tento chlap vinohrad, keď tu má fotografie s tými najmocnejšími tejto krajiny.
Po minútach čakania pán poslanec vyprevádza z kancelárie nejakú Thajku a pozýva nás dovnútra. Takú kanceláriu som ešte nevidela. Keď vojdeme, celá čelná stena oproti je presklenná. Za ňou je bratislavský hrad, ktorý vyzerá, ako by bol zarámovaný v celej stene. Nádherný výhľad. Rozin hovorí, že strach z výšok nemá, zvykol si. Sklo je zrejme nepriestrelné. Na ostatných stenách sú už okná menšie, výhľad je pekný aj tam.
Diktafón pustiť nemôžeme. Vraj nám dôveruje. Problém avšak nie je v tom, že on dôveruje nám, ale v tom, že my potrebujeme mať to, čo povie zaznamenané, aby potom netvrdil, že to nepovedal. Tvári sa, že nerozumie a opakuje, že nám dôveruje. Začínam sa teda pýtať a zapisovať si, ale zisťujem, že z toho nič nebude. Na otázky, ktoré sú pre článok najdôležitejšie, odpovedať nebude. Rovnako nebude ukazovať dokumenty. Nemyslí si, že by mal niečo vysvetlovať novinám. Hovorím mu, že je verejný činiteľ, poslanec, mal by veci verejnosti vysvetľovať, nepomáha. Oponuje, že či by sa mi páčilo, keby sa mňa niekto pýtal na súkromné veci.
Odchádzame asi po hodine s tým, že sa pýta, koľko mám rokov. Už som si myslela, že tentokrát ma to obíde.
Dohodli sme sa, že na druhý deň nás počká vo vinohrade. Chce nám ukázať, že je to stále vinohrad, vzorne sa on stará a že odoláva tlaku tých skupín, ktoré tam chcú vily. Ešte pripomína, že sa máme dobre obuť a dúfa, že sa nebojíme psov.
Pochopíme to, keď na druhý deň o jedenástej zbadáme niekoľko veľmi veľkých psov pobehujúcich po vinohrade. Dvaja z nich behajú s nami, sú celkom pokojní. Rozin ukazuje, čo je jeho, čo má v prenájme, kde má postavený dom. Ten fotiť nemôžeme. Kedysi mu tam vraj siskári od Lexu na strechu hodili granát, to boli časy. Pomyslím na tú fotografiu s Mečiarom a veľmi nerozumiem.
Sprevádza nás nejaký Stano (až poobede zistím, že to je možno Stanislav Kotes, ktorý Inchebe ako riaditeľ vinohradníckeho ústavu, kedysi dal vinohrad do prenájmu).
Na kopci Rozin ukazuje rozostavané vily, takto by to vraj dopadlo, keby vinohrad nemala Incheba v prenájme. Občas sa pýtam, čo robil kedysi a ktorý politik sa mu teraz páči. Vraj už na tom nie je tak, že by musel nejakého politika podporovať. Do parlamentu sa dostal ako kandidát HZD, SF a Smer. Hovorí, aké to má ťažké, keď sa o ňom rozpráva, že je ruský mafián.
Berie nás do pivnice, aby sme okoštovali víno, niekoľkokrát hovoríme, že nebudeme, nalieva do pohára sebe, Stanovi aj mne. Fotograf šoféruje. Fľašu nám dávať nebude, lebo by sme napísali, že nás podplácal. Víno je dobré, neviem, čo iné mám povedať. O tom, ako sa k vinohradom dostal, sa zase baviť nechce.
Večer mu e-mailom posielam ešte raz otázky, aby mi odpovedal. Ráno telefonuje, že tie otázky sa mu veľmi nepáčia. Dohodneme sa na tom, že ich chápe, ale že na ne aj tak nebude odpovedať.
Chce, aby v článku bolo to, že Tatár s Dostálom klamali, keď hovorili, že vlastní 22 hektárov, lebo je to len zlomok z toho, že klamali, keď hovorili, že tam možno budú stavebné pozemky. Hovorím, že to, čo hovoril Tatár s Dostálom vôbec nie je dôležité, článok je o tom, ako vinohrad získal a budú tam presné čísla koľko hektárov a za koľko. Chce ho vidieť, to sa ale nerobí, maximálne jeho citácie, ale keďže nám žiadne neposkytol, napokon mu nič neposielam. Iba fotografie. Zásadne trval na tom, že si vyberie tie, ktoré môžu ísť do novín.
Po krátkom čase prichádza ešte dopoludnia e-mail od jeho právnej zástupkyne. Posiela ho aj šéfredaktorovi a vydavateľovi:
" Vážená pani redaktorka,
očakávali sme, že Váš článok bude reakciou na predchádzajúce nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia a uvedú sa v ňom reálne a pravdivé tvrdenia, že rodina Rozinovcov nie je vlastníkom 22 hektárov pozemkov, na ktorých ležia štátne vinice, uvedené pozemky a porasty – vinohrady rodina Rozinovcov prenajaté nemá a nemala ich prenajaté ani v minulosti, prenajaté pozemky nemôžu byť predmetom vydržania, rodina Rozinovcov tento rok listy vlastníctva na pozemky nezískala a v žiadnom prípade ich teda nemieni použiť ako stavebné parcely.
Nie je nám celkom jasné, akým spôsobom ste sa dopracovali k informáciám, ktoré uvádzate vo Vašom e-maili, pretože nepatríte k osobám oprávneným do predmetných listín nahliadať. Môžeme Vás však ubezpečiť, že na takéto tvrdenia, vyjadrenia a otázky v prípade potreby zodpovieme, pokiaľ nám budú položené na patričných miestach. Nevidíme totiž dôvod takýmto spôsobom rozpitvávať a medializovať privátne záležitosti rodiny Rozinovcov.
Z Vášho e-mailu máme dojem, že došlo k porušeniu zákona Vami prípadne inými osobami, ktoré Vám informácie, ktoré ste nám zaslali, sprístupnili. V prípade, že sa preukáže, že k úniku informácií skutočne došlo, vyvodíme príslušné právne kroky.
S pozdravom,
JUDr. Jolana Hrčková
podľa plnej moci "
