Prúd horúcej vody sa nad Rózinou hlavou zastavil, akoby uťal. Nahnevane sa pozrela na sprchovaciu ružicu, keď jej posledná ťažká kvapka spadla rovno do oka. "Už toho mám dosť!" zahromžila. Mydlová pena jej stekala z krátkych vlasov dolu po celom tele a neochotne mizla v odtoku. Zatvorila páku ventilu, nahmatala veľký uterák a pretrela si oči. Vyšla zo sprchovacieho boxu, spolovice ho namočila do vedra s vodou, pripravenou presne na tento účel a systematicky začala zmývať mydlo zo svojho tela. Drhla sa dovtedy, kým sa prestala cítiť lepkavá. Keď skončila, vytrela ním ešte aj podlahu a hodila ho do pračky.
Kuchyňa bola zaliata slnkom. Táto miestnosť bola jej kráľovstvom. Tu prijímala návštevy, tu robila veľké rozhodnutia, tu sa cítila najbezpečnejšie. Vždy, keď do nej vošla, na tvári sa jej objavil úsmev. S pocitom spokojnosti prikročila k veľkej chladničke. Aby mohla z vrchnej poličky zobrať majonézu, musela sa postaviť na špičky a načiahnuť jednou rukou. Dosiahnuť na ostatné príchute vzadu, to si už vyžadovalo stoličku. Ale dnes ich nepotrebovala. Stačila jej majonéza, zelenina zo šuplíka, plátky šunky z poličky vo dverách a steaky. S plným náručím plecom zabuchla dvere, opatrne všetko vyložila na drevený stolík vedľa kuchynského drezu. Mäso dala do nádoby s marinádou, kým očistí a udusí zeleninu a uvarí nové, krásne žlté zemiaky. Keď to všetko mala pripravené, pozrela na hodiny. Pol desiatej. Ešte má čas na upratovanie.
S povzdychom natriasla prikrývku a vankúš, na ktorom si až do skorého rána, kým ju nevyrušil rev stavebných strojov, vychutnávala ticho noci. Počas dňa mala radšej zatiahnuté rolety, preto bolo v miestnosti hlboké prítmie. Láskyplne poutierala sivý prach z kníh na poličkách, z fotografií svojho nebohého manžela. Keď pretierala rámik s fotografiou malého Mikuláška, z očí jej vykĺzli slzy. Smrť jej synáčika zapríčinil alkohol za volantom nákladiaka. Tak zbytočné, tak hlboké! Pocítila krátky záblesk zlosti. Zobrala z postele pyžamo, zrolovala ho a zaniesla do pračky k mokrému uteráku. Pootočila ventil vody na umývadle. V potrubí zachrapčalo. Voda ešte stále netiekla.
Vrátila sa do kuchyne, dokončiť varenie. Presne o jedenástej položila malé taniere s čerstvo opečenými kusmi hovädzieho, obložené blanšírovanou zeleninou. Na každom trónilo jedno volské oko, ozdobené kúskom červenej papriky a lístkom sviežeho zeleného petržlenu. Do veľkej misky naložila varené zemiaky s kockou masla navrchu, aby ich premastilo, keď sa bude roztápať a aj tie ozdobila nadrobno nakrájanou pažítkou. Do druhej naložila hodnú porciu miešaného zeleninového šalátu, posypaného strúhaným parmezánom. Navrch umiestnila tri tenké plátky opečenej slaniny.
„Som dobrá kuchárka a dobré sa chváli samo,“ uznanlivo pokývala hlavou po tom, ako si privoňala k jedlu. Bola so sebou spokojná.
Pred zrkadlom si upravila vlasy, primaľovala líca. Na pery použila krvavočervený rúž. Obliekla si ľahké letné šaty. So zapínaním živôtika si nerobila starosti, dokonca ani s tenučkými ramienkami, z ktorých jedno jej spadlo z pleca. Obula si sandále, otvorila si vchodové dvere a zabezpečila ich proti zavretiu. Vrátila sa do kuchyne. Do oboch rúk zobrala veľkú tácku s troma porciami chutného obeda a vyšla na ulicu.
Ťažké stroje pri jej dome s nekompromisnou krutosťou rozbíjali cestu. Vzduch bol naplnený jemným cementovým prachom, mastným čiernym dymom a zarážajúcim smradom z výfukov silných naftových motorov.
Postavila sa rovno oproti radlici buldozéra a usmiala sa. Veľký oceľový stroj s hrmotom a s ťažkým zasyčaním zastavil. Muž hore v kabíne chcel najskôr šťavnato zanadávať, ale keď si dal dole ochranné okuliare a helmu, zarazil sa. Hádam sa mu to len zdalo. Niečo zahlásil do vysielačky a zostúpil na zem. Ostatné stroje tiež stíchli, ako na povel.
Okolo Rózy sa zišli traja hroziví, spotení chlapi v zaprášených montérkach. Jej tenké sandále sa ocitli medzi hrubými, špinavými a zodratými bagandžami, okolo nich sa pri každom pohybe tvorili obláčiky ľahučkého prachu. Jej malé, nežné prstíky s nechtami namaľovanými na krvavo červeno, sa neúprosne pokrývali agresívnou zmesou cementu a hliny.
Muži sa začali ošívať, akoby sa hanbili. Uvedomili si, že oproti tejto krehkej žene vyzerajú vulgárne, takmer z iného sveta. Očividne boli v rozpakoch. Jeden, ten najmladší, bagrista, držal helmu v oboch rukách a zabudol zavrieť ústa. Muž po jeho pravici si prešiel hrubou, stareckými škvrnami poznačenou rukou po riedkych sivých vlasoch plných bieleho prachu. Ten chlap z buldozéra, tmavý blondín, podvedome na hrudi zvieral svoje špinavé tričko. Jeho modré oči sa pokúšali preniknúť do tých jej, hlbokých, čistých a krásnych. Všetci traja mali tmavo opálené, strniskom zarastené tváre. Ich oči, ukryté v tenkých štrbinách od častého pozerania do ostrého slnka, boli nepreniknuteľné. Keď sa usmiali, ukázali žlté, zanedbané zuby. Nechty na ich rukách vyzerali doráňané od ťažkej roboty. Zájdenú špinu spoza nich by už nedokázal odstrániť ani zázrak. Každý z týchto chlapov bol iný, ale vo svojej celkovej zanedbanosti sa na seba podobali ako bratia.
„Doniesla som vám niečo pod zub, chlapci,“ povedala s úsmevom a snažila sa preniknúť k pohľadu toho najstaršieho. „Aby vám šla práca lepšie od ruky, aby ste to tu dokončili čo najskôr.“
Chlapi nesmelo prikývli. Nerozhodne sa obzreli okolo seba. Nevedeli hneď zareagovať. Blondín sa spamätal prvý. Uvedomil si, že to nádherné stvorenie stále drží tú ťažkú tácku vo svojich slabých rukách. Zdvorilo, nesmelým posunkom, ukázal na rovnú plochu na radlici jeho stroja. Róza to pochopila, opatrne ju tam položila.
„Už mi zas netečie voda, chlapci!“ povedala skôr ako oznámenie, než výčitku. Usmiala sa na blondína.
„Poškodilo sa potrubie. Vodári tu budú každú chvíľu, mladá pani,“ ospravedlnil sa bez toho, aby z nej spustil zrak.
Všimla si, že všetci traja na ňu civia, aby prenikli zrakom pod ľahkú látku jej šiat a odhadli tvar ukrývajúcich sa pŕs.
„Tak sa snažte. Prajem dobrú chuť. Riad mi potom položte pred bránku,“ otočila sa a zmizla im z dohľadu.
Muži si sadli na múrik jej okrasného plotu. Nedočkavo sa pustili do jedla. Každý si zobral svoj tanier. Mäso chytili do jednej ruky a vidličkou v druhej si naberali zemiaky a zeleninu. Nôž nepotrebovali. Kŕmili sa ako lační psi.
Po asi dvadsiatich minútach Róza pozbierala riad spred svojho domu. Dôkladne ho vyumývala, vyutierala a odložila do skriniek. Igelitové vrece naplnila odpadkami z obeda. Očistila pracovné plochy, zbytok vody z vedra vyliala na trávnik a odniesla ho do pivnice. Na ulici bolo ticho. Obyvatelia domov už ráno utiekli pred stavebným ruchom. No dnes poobede ustal už nadobro. Ťažký prach sadol, vzduch sa vyčistil. Stavebné stroje stáli na svojich miestach nehybne ako skamenelé dinosaury. Akoby z nich znenazdajky nejaká nadprirodzená sila vysala všetok život. Buldozér bol odstavený krížom cez cestu. Bager ostal pozdĺž rozbitého chodníka s výstražne zdvihnutým ramenom s lyžicou. Ako keby sa chystal znova rypnúť do zeme. Dotlčený nákladiak, spolovice naložený stavebným odpadom, spokojne odpočíval vedľa neho. Dvere kabíny mal otvorené. Zdalo sa, že čaká na svojho pána, ktorý si len na chvíľku odbehol. No ten, spolu s ďalšími dvoma kumpánmi, ležal opretý o múrik. Všetci traja vyzerali, akoby zaspali na letnom, poludňajšom slnku.
Róza ticho zavrela bránku, sadla na bicykel a zamierila k rybníku v susednej dedine. Cestou odhodí vrece s odpadkami do niektorého z kontajnerov vyložených pred domami. Podľa harmonogramu sa majú odvážať práve dnes popoludní. Aby nič neriskovala, zostatok jedovatých tabliet zahodí do trávou zarasteného melioračného kanála v poli, ďaleko za dedinou. Len žiadne stopy. Stačí, že tých mužov nájdu pred jej domom.
