- „Továm naozaj nevadí ako tu parkujete?“ - kričím naňno z diaľky vetu, ktorásvojim tónom mala vyvolať zahanbenie a pokoru u protistrany.
- „Čo moj? Čo to hovoríš? Aký máš problém?Čo že mi nevadí?“ - zneli mi vety ako zo známehotelevízneho seriálu Mafstory ktorý nás povečeroch obveseluje svojim britkým humorom a iróniou.Dokonca aj tón hlasu bol rovnaký. Hádam tonebude Banán, hlavná postava tohto seriálu! Eštekeď na mňa vyskočí teta Márgit a začne ma biťpalicou po hlave lebo ubližujem jej Sósovi ( obidve postavystvárnil skvelý Peter Batthyány ), budem simyslieť že sa mi sníva. Zaostril som svoje krátkozrakéoči a tam, asi zo vzdialenosti desať metrov, sa ku mne približovalotaké malé tlsté čudo, oblečené voveľkej čiernej košeli s mojsejovsko versačeovským vzorom,v čiernych nohaviciach a na nohách mal obuté čiernekožené topánky, ktoré svojou veľkosťou atvarom pripomínali skôr lyže.
Boloby mi to smiešne, keby to nebolo naozaj. Trochu som sa aj zľakol,ale vycúvať som už nemohol a tak som musel hrať svoju úlohuaž do konca. Ale pravdu povediac, snažil som sa to ukončiť čonajrýchlejšie.
Ibaže on pokračoval. Vzpriamený, hlava mierne dopredu, rukysa mu naširoko hompáľali pozdĺž tela a v očiach mal výrazbýka pred začiatkom zápasu v aréne.
- „Avidel si ty moju značku na aute? Vieš ty aká je to značka?A tento obchod tu je moj, vieš ty?“ - ukázal na malýobchodík na druhej strane ulice. - „Myslíš si ty žejá budem pokuty platiť? S takouto značkou?“
Keď zistil, že som odmietol jeho hru a radšej savenujem svojmu psovi, tváriac sa že som si už svoje povedal,vrátil sa k autu a vtedy sa niečo zmenilo. Do toho auta sachudák musel vyštverať takmer po kolenách. Bolo toštýlové čierne terénne auto veľké akodom, so sedadlami potiahnutými svetlohnedou kožou, z ktorého,keď sedel za volantom, nemohol na cestu ani vidieť. Vlastne sa miza volantom stratil hneď ako zavrel za sebou dvere. Potom savynorila jeho hlava s prilepeným mobilom na uchu. Asi užkonečne našiel podušku na ktorej sedával. Na jeho mieste byaj mne robilo problém trafiť na parkovisko. Keď sa pohol,odhalil aj svoju značku, na ktorú bol tak hrdý. Samédvojky. Nezdržal som sa smiechu.
Ale trochu som sa aj zahanbil. Ľuďom by som sanemal vysmievať za to akí sú. A tie dvojky... kebyaspoň jednotky, alebo Áčka. Musel som si priznať, že mizačal byť aj trochu sympatický. Asi preto že celou svojouosobnosťou bol v harmónii – spôsob reči, postava,auto – ako vystrihnuté z komédie. A aj táznačka, naznačujúca úplatnosť polície, to bolako prídavok navyše. Hoci mi uniká vzťah medziznačkou, ktorú prideľuje štátna polícia apokutami za parkovanie, ktoré vyberá mestskápolícia, ale myslím že on v tom jasno mal. Vyzeral, žemá vo všetkom jasno celý život. Na rozdiel odo mňa.
Teraz sa ale musím smiať na sebe. Nie,vonkoncom si nemyslím, že parkovanie je ťažkýmafiánsky zločin. To parkovanie mi len sprostredkovalostretnutie s jedným exemplárom. Nejde o to čo, aleako. Banáni žijú medzi nami. Je to každodennárealita. A cítia sa tu bezpečne. Ale to nie je ich chyba.
