Preto vytvárame skupiny ľudí podľa rasy, náboženstva, miesta narodenia alebo materinského jazyka.
Pretože máme archaické zákony, ktoré priznávajú partnerské práva v oblasti sociálnych vzťahov a majetku, založené na pohlaví (čo samo osebe je zvrátené), vyhranila sa aj komunita s inou, ako tradičnou sexuálnou orientáciou. Aj napriek tomu, že sexualita patrí do najintímnejších a najzraniteľnejších súkromných vecí každého človeka (spomeňte si na svoje sexuálne dospievanie), niektorí ľudia sa musia odkryť a žiadať pre seba rovnaké práva ako ich má majoritná väčšina. Právo na legálny vzťah, právo na vlastnú sexuálnu identitu. Už len fakt, že sú prinútení sa odkrývať v takejto citlivej veci je aroganciou tých, ktorí majú moc meniť zákony.
Čo je na tom progresívne, či liberálne, či konzervatívne. Je to jednoduché neuznávanie práva jednej skupiny inou skupinou.
Aby odlíšili svoju vnútornú, navonok neviditeľnú inakosť, na rozdiel od farby pleti, oni zvolili dúhu ako symbol zjednotenia všetkých vlastností, ktoré navonok rozlišujú ľudí. Všetci sme ľudia a máme mať na svete rovnaké dôstojné miesto.
Každý z nás je iný. Nie sme rovnakí. A to je dobre. Aj keď máme spoločné znaky a lekári by mohli povedať, že sme všetci z rovnakého mäsa a kostí, našťastie sme veľmi odlišní.
Paradoxom je, že tí najkonzervatívnejší z konzervatívnych, ak hovoria o LGBTI, hovoria o intímnych sexuálnych znakoch. Tí istí, ktorí svoju sexualitu skrývajú pred každým. Dokonca niektorí chodia do postele oblečení a vykonávajú rozmnožovací akt bez toho, aby sa pred partnerom odhalili. A chodia tam iba za účelom rozmnožovania. Tak to aspoň verejne o sebe hovoria, keď tvrdia, že žiaden život nesmie byť od počiatku stratený. Nazvať takúto projekciu svojej intimity verejne demonštrovanou konzervatívnou pornografiou sa mi zdá príhodné. A títo ľudia nútia iných, aby sa, v odpovedi na tento nechutný obraz, rovnako na verejnosti odhaľovali, zverejňovali svoju sexualitu a iba preto, že je iná ako tá konzervatívna, vystavili sa ako ciele nenávisti, politickej hry a stali sa nástrojom populistického karierizmu. Pritom nechcú nič, len rešpekt.
Nikomu nechcú kradnúť deti, ak si ich chcú adoptovať. Nikomu nechcú násilím meniť pohlavie. Chcú iba žiť, baviť sa, zdieľať svoj majetok, mať právo navštíviť partnera v nemocnici, ruku v ruke navštíviť koncert a v spoločnosti sa predstavovať ako zadaní partneri.
Ak je niekto násilný, nie sú to oni. Sú to tí, ktorí vytrvalo odmietajú uznať základné právo týchto ľudí. To, že LGBTI sme nazvali komunitou a prinútili ich organizovať sa je iba nedôstojný výsledok toho, že v dvadsiatom prvom storočí máme päťsto rokov staré predsudky, ktoré násilím presadzujeme. A to už nie je konzervativizmus (rezervovanosť k zmenám), ale ignorancia. Vnútorná slepota. Obmedzenosť.
Dnes sa idem postaviť pod dúhovú vlajku, aby som týmto ľuďom dal vedieť, že nie sú vyvrheľmi spoločnosti, ale plnoprávnymi občanmi ktorých práva však ešte treba presadiť.
Ak dnes strieľajú po homosexuáloch LGBTI+ ľuďoch, pred desaťročiami po židoch, zajtra sa im možno nebude páčiť farba vašich očí, účes, oblečenie. Je to problém nás všetkých.
Keď som bol ako dieťa nadpriemerne vysoký, výkriky iných detí "žirafa!" sa mi zarezávali pod kožu ako žiletky. Neviem si ani predstaviť, čo prežívajú ľudia z menšín, ktorí sú vystavovaní nenávisti. Popri posledných udalostiach nezabudnime ani na smrť Filipínca Henryho, ktorého dokopal podgurážený násilník na Obchodnej ulici, keď pred ním bránil dievčatá rovnakej farby pleti (rok 2018), Daniela Tupého, ktorý bránil svoje dievča pred nacistami (2006) ...
Ľudia, s podobným zmýšľaním, ako ich vrahovia, sú dnes v parlamente.
