Už dávnejšie ma zaujal názov jedného článku: „Nevyhneme sa tomu aby sme pomáhali svojim priateľom.“ Povedal to vraj akýsi poslanec, keď sa hovorilo o tom, že niektoré ministerstvo poskytlo dotáciu z verejných zdrojov neziskovej organizácii v neobvyklej výške. To, že ktoré mnisterstvo dalo komu, nemá zmysel spomínať. Popísali sa o tom už tony papiera.
Novinár rozvíjal tému okolo nespravodlivého rozdeľovania štátnych peňazí a podozieval dotyčné ministerstvo z prideľovania peňazí svojim straníckym kolegom, pretože tam existovalo akési spojenie medzi vládnou stranou a vedením tejto organizácie.
Slovensko je malá a na Európske pomery aj chudobná krajina. Preto peňazí nikdy nebude dosť, či už pre straníckych kolegov alebo pre iných, spravodlivo žiadajúcich nešťastníkov. Všetci majú núdzu o peniaze.
Rozumný človek by si povedal, že dôležitejšie je, kto tie peniaze nakoniec dostane a bude z nich mať osoh. Ak to ide na dobrú vec, je jedno či je to tá či oná nezisková organizácia alebo obec. V konečnom dôsledku je prijímateľom občan, na tieto peniaze odkázaný.
To by povdedal bežný rozumný človek. Určite mu musíme dať za pravdu. Ale nemohlo by ísť o politiku. Ak ide o politiku, vtedy musí ísť rozum bokom. Zavadzia. Pretože politik má inú logiku ako bežný človek. Pre politika je dôležité, aby to bol práve on, čo rozdáva peniaze. A nešlo by o politika, keby rozdával z vlastného vrecka. Je pravidlo, že politik najradšej rozdáva štátne peniaze. To mu ide najlepšie. A vlastné vraj ani nevlastní. Zatiaľ. Kým nezačne ako politik podnikať a stane sa z neho politický podnikateľ.
Pre nás obyčajných ľudí je podnikateľským prostredím trh, nech ho nazveme akokoľvek. Kupujeme, pridávame hodnotu a predávame. Z toho žijeme. Politik ale nie. Politik, a tým myslím všetkých politikov. V parlamente, vo vláde či vo vašej obci. Ten nič nekupuje, nič nepridáva ale predáva seba a svoje sľuby. Predáva to obecenstvu, divákom, poslucháčom, spoluobčanom, strane, mecenášom a ktovie ešte komu všetkému. A takému politikovi, ktorý vie splniť túžby, uľaviť od bolesti, ukázať svetlý zajtrajšok, takého si ľudia obľúbia tak ako si už predtým obľúbili svojho farára. Pre takého politika je možnosť, rozdať peniaze na akýkoľvek účel, ako dar z nebies. Môže sa predvádzať, nechať sa fotografovať, klaňať sa tlieskajúcemu obecenstvu... no proste, to je to čo potrebuje aby si zabezpečil voličov.
A preto mu je jedno na aký účel sa peniaze dajú, dôležité je kto ich dá a komu.
Vráťme sa k výjazdovému zasadaniu vlády v Topoľčanoch, rodisku nášho pána premiéra, ak sa nemýlim. Už sa nerobí problém z pridelenia peňazí topoľčianskemu okresu vo výške 41,7 mil. Sk. Nedáva to ministerka svojmu bývalému zamestnávateľovi, iba pán premiér svojmu rodnému okresu ( keby aspoň kraju, nech to nie je také okaté ). Pri každom výjazdovom zasadaní sa doteraz utrúsilo z mešca vládnej rezervy do samosprávnej kasy. Myslím, že nebude trvať dlho a primátori si urobia z výjazdových zasadaní vlády svoj "samosprávny" biznis. Podmienky na to majú.
Tak ma napadá, slovo rezerva. Nie je to náhodou poistka na nepredvídané výdavky? Ale systémové riadenie je iná téma. Len dúfam, že na jeseň sa nebudeme pasovať s povodňami a horúčkovito hľadať peniaze na odstránenie ich dôsledkov.
Nechcem, aby si čitateľ myslel že som na niekoho strane. Protekcionizmus akéhokoľvek druhu sa ma negatívne dotýka ( nehovorím o pomoci ). Ide mi o dva pohľady na jednu vec. V prvom prípade odsúdenie a v druhom tolerancia. Neviem prísť na to, čím to je...
Zdroj: www.rokovania.sk
