Pre uvedomelého Slováka je preto povznášajúca prechádzka po menovanej vládnej štvrti. Pred jedným ministerstvom vypilujú staré topole, aby si mohli do záhradky nasadiť mladé duby. Neďaleko ho ohluší hluk vodnej trysky, ktorá silou prúdového motora čistí fasádu inej štátnej budovy. Ak mu je málo, zájde si do parku oproti menovanej vládnej budove, aby si vypočul veselý spev príklepových vŕtačiek, usilovne pracujúcich na výmene okien inej vládnej budovy. A tá ich má skutočne neúrekom.
Bratislava nebola síce nikdy najkrajším mestom strednej Európy, ale dalo sa do nej zaľúbiť. Akú sme mali radosť, keď sa začalo otvorene diskutovať o megalománii komunizmu výstavbou novej budovy galérie a ako ju treba zbúrať spolu s budovou nového rozhlasu. Samozrejme, že nikto neveril, že búrať sa bude, ale dávalo to nádej, že sme sa poučili a k výstavbe mesta budeme pristupovať citlivo.
A tak sa búra staré, stavia nové, opravuje prekonané, zahusťujú sa námestia, vymieňa sa dlažba a zase sa vymieňa dlažba, vydávajú sa stavebné povolenia, porušuje sa stavebný zákon, práši sa, hučí, proste, investuje sa. A to všetko na dôkaz, že hospodársky rast naplno prepukol. A mesto si mädlí dlane – keď sa stavia, budú dane.
A tak nám vyrástli desiatky ďalších galérií a rozhlasov... pardon, rozhlasov nie. Budova rozhlasu je svojim tvarom aspoň jedinečná a zaujímavá.
Bývať v starom meste je príjemné. Dokonca nám, psíčkarom, aj povolili prechádzať sa so svojimi prítulnými a rozmaznanými zvieratkami v parku oproti menovanej vládnej budove. Vlastne odkedy je to oficiálne povolené, psíčkari si po svojich drobných priateľoch aj poctivejšie upratujú. Mestskí policajti ich preto ani nemusia pokutovať. Ktovie čo teraz robia, ale možno že viac dohliadajú aby obyvatelia neboli obťažovaní nadmerným hlukom a prachom. Možno. A možno že robia niečo iné. Ktovie. Tiež nemajú neobmedzené právomoci.
