Dnes som bol v parku so svojimi dvoma malými psami na pravidelnej prechádzke. Ako vždy, bolo nádherne a ja som obdivoval stromy okolo, kým psi skúmali každý centimerter trávnika. Tak usilovne čuchali, že som bol presvedčený, že teraz sú v inom svete, vzdialenom od toho skutočného, vo svete pachov a dávnych lovcov, zameraných na svoju korisť. Alebo vedcov, analyzujúcich forézne dôkazy ako hrdinovia amerických seriálov, ktorí z každej malej stopy vyvodia celý príbeh.
Môj svet bol iný. Staré stromy mi provokovali predstavivosť života okolo nich, keď boli ešte mladé, čerstvo zasadené do tejto pôdy. Pri tom rozjímaní som si ani nevšimol, ako som sa priblížil k starému pozostatku stromu s odpílenou korunou, peň vysoký asi tri metre. Boli v ňom nejakým zvieraťom vydlabané čerstvé diery. Prišiel som bližšie, keď som zbadal veľkých sršňov. Inštinkt mi hovoril „Uteč!“.
Nestihol som ani zatrúbiť na ústup, keď dvaja zaútočili na zadok jedného z mojich psov. Vrhol som sa mu pomôcť. Striasol som ich z jeho zadku, pretože sám pes si naň nedosiahol. Vtom som ale zacítil prudké bodnutie na svojom predlaktí a potom, môj druhý pes sa rozbehol preč. Tiež s dvomi útočníkmi na zadku. Kým som sa zbavoval sršňa zo svojej ruky, bežal som aj jemu na pomoc. Tí sršni presne vedeli, kde je zviera najzraniteľnejšie.
Odbehli sme do bezpečia a skontrolovali škody. Ja som mal dva vpichy, do ruky a do päty a moji psi tiež po dva neďaleko chvosta. Zavelil som na taktický ústup. Ani som sa nenazdal a sedeli sme všetci traja v aute. Ked som došiel domov, psi nechceli z auta vyliezť. Ich oči hovorili o ťažkom prežitku a strachu. Doma som nám rany potrel octom, ale asi to nemalo žiaden význam. Bolí to ako čert.
Je čas letných výletov do prírody. Aj tak odprírodnených ľudí ako sú obyvatelia miest. Práve vám chcem týmto povedať: Príroda je divoká a žije svojim vlastným životom. Správajte sa tam ako v nočnom podniku - pozrieť ale nedotýkať!
