Našu spoločnosť kúpili Rakúšania. Samozrejme že menili celé široké vedenie. Teda celé. Mňa vymenili. Výpoveď som nedostal, veď viete. Lepšie bolo odísť na vlastnú žiadosť. Spoločnosť nemá žiaden problém s odbormi ani súdmi. To za pár korún navyše stojí.
Ak ste nezažili ten pocit, tak ste ani nežili. Otázka „Kde som zlyhal?“ je vo vašom podvedomí a v popredí obavy z budúcnosti. Počítate roky do dôchodku ale to sú beznádejné počty. Pocit zbytočnosti a krivdy. Spomínate na bývalých kolegov, priateľov, ktorí sa radšej postarali sami o seba ako by mali pomôcť vám. Áno, je to pocit, ktorý okorení život.
„Trocha horkej na vyváženie chutí, pán šéfkuchár!“
Chodil som po uliciach a „vychutnával“ si nový pocit. Vtedy som ju stretol. La femme fatale. Sedela na lavičke neďaleko trhu. Smutná a zúbožená. Prisadol som si a prihovoril sa. Pripadala mi ako spriaznená duša. Na rozdiel odo mňa, ona v tom zjavne bola už dlho a nádej na lepší život ju dávno opustil. Nebýval som ďaleko. Doniesol som jej niečo skusmo na jedenie. Hrdosť a nedôvera sa v nej bili s veľkým hladom. Hlad vyhral. Dojedla a pozrela sa s vďačnosťou na mňa. Zobral som si ju pod pazuchu a odviedol domov. Bola dosť zúbožená a aj páchla. Ustlal som jej na dvore.
Počkajte, nepredstavil som ju. Je to fenka miešanca špica s niečím a volá sa Maca. Máme psa, ktorý sa volá Maco, tak prečo ona nie Maca.
Teraz som už závislák. Vďaka priateľom. Pocity zmizli a život sa vrátil do normálnych koľají. Keď mi nedávno na meniny priali veľa šťastia, povedal som že už šťastný som. Maca je pri mne a pripomína mi čo je šťastie. Má svoje dve misky a posteľ. A svoju novú rodinu.
Kolega predvčerom oslavoval narodeniny. Dospel do dôchodkového veku. Závidím mu. Povedal som, že ani minútu dlhšie by som nepracoval. Nemusel by som platiť nemocenskú ani sociálnu kasu a na nájomné mi dajú...
„Ha Ha“ - prerušil ma jeho veselý smiech - „stavil by som sa s tebou, Vlado, že to neurobíš.“ a pokračoval - „Presne toto hovorila moja kolegyňa. Teraz som ju stretol. Má vysoko nad sedemdesiat ale ešte stále robí!“
Mal pravdu. Spomenul som si na ani nie tak dávne pocity.
Z novín som sa dozvedel, že Rakúšania skrachovali a spoločnosť predali Američanom. Ktovie ako sa cítia. Ale možno nie zle. Niekto je za dobrý krach aj odmenený. Je to jedno. Ale aspoň odtiaľto vypadnú. A propos, Rakúšania ako manažéri. Ako priemyselní dravci. Ha Ha. Na smiech. Aspoň tí naši sa starali o svoje platy, odlučné a cestovné náhrady. Spoločnosť, ktorú mali riadiť si išla aj tak svojou vlastnou cestou. Staré známe pravidlo dobrého manažéra: 90% času venujem svojej kariére a 10% svojej práci. Zbytok odpracujú slovenskí podriadení. Manažér nie je ten čo riadi ľudí ale ten čo riadi svoj osud – služobný telefón, služobné auto, služobný luxusný byt a dobre vychádzať so šéfom a jeho pani manželkou. Proste úspešný závislák. Prečo ja toto neviem.
