Myslím, že som vyrástla v láske. Zahrnutá láskou, obklopená láskou, ako ponorená do vody, ako zabalená do nadýchanej perinky, skrátka koldokola obstúpená priazňou, pozornosťou, úctou. Nemyslím si, že som bola rozmaznaná. Ale možno áno v porovnaní s tým ako dnes vidím, že sú vychovávané iné deti.
Vyrástla som s vedomím, že som výnimočná, že som šikovná, nadaná, talentovaná, že veci sa mi nemusia podariť na prvý raz, ale nemám sa vzdať a myslím, že som sa nevzdávala (až postupne). Myslím, že vždy som mala dosť zanietenia, vášne a radosti pre seba aj ostatných, lebo som verila som som silný a dobrý človek. Verila som, že dokážem všetko na svete - nie na prvý raz a nie sama, ale dokážem. Lebo som bola milovaná a vážená (už aj ako dieťa, resp. školáčka). Nikdy som tomu neprikladala väčší význam, ale dnes mám dojem, že okrem lásky práve tá úcta, ktorá mi bola prejavovaná a ku ktorej som bola vedená, ma ako neviditeľné zábradlie udržiavala na správnej ceste životom.
Dnes, keď som si už všeličo zažila a preskákala, mám pocit, že ako som strácala lásku - a úctu - strácala som aj vlastnú identitu. Vlastnú hrdosť, sebavedomie. Nazvite to ako chcete. Vyrástla som v diplomatickom prostredí - ale vnútorne diplomatickom. Nie, žiadne obleky, pravidlá, etiketa. Len láska, ochota a úcta jedného voči druhému diktovala, ako sa k sebe máme správať. Mohli sme byť pritom chudobnejší ako kostolné myši. Fakt. Mohla som chodiť v handrách z vrecoviny, ale bola som srdcom dáma.
Bola som milovaná už len preto kto som a že som. A to mi dávalo nesmiernu hodnotu. Nehrdila som sa ňou, ale niekde v hĺbke som si jej vždy bola vedomá. Dnes, keď sa moja hodnota meria tým, čo urobím alebo neurobím, keď sa láska ku mne dostáva len podľa toho, či si ju zaslúžim alebo nezaslúžim, mám pocit, že vlastne nestojím za to, aby som bola milovaná alebo aby som si nejakú lásku zaslúžila. Veď keby som si ju zaslúžila, keby som jej bola hodná, keby som za to stála, tak by som už predsa bola milovaná, nie?
Myslím, že tento princíp funguje na všetkých ľudí. Čím viac ukážete ľuďom, že nestoja za Váš čas, Vašu odpoveď, Vašu úctu, zdvorilosť, slušnosť a už vôbec nie lásku, tým viac to v nich ubije ich vlastnú vnútornú hodnotu, vlastné vedomie svojej ceny, seba samého. Prísnym a príkrym správaním (rodiča, partnera, nadriadeného alebo kolegu) ľudia nadobudnú pocit ničotnosti a strácajú radosť zo života, chuť pracovať, tvoriť, pomáhať, byť ochotní, milí a nápomocní... Určite to budú robiť aj naďalej, ale bude ich to stáť stále viac a viac síl, lebo ak pritom nie sú milovaní a vážení, tak nemajú z čoho čerpať a čerpajú len zo zásob, ktoré im boli kedysi dávno dané. To sa dá. Ale ako dlho?
Prosím, buďte ohľaduplní. Buďte dnes milí na niekoho, na koho nemáte chuť byť milí. Len dnes. Posunie to ďalej nielen Vás a dodá Vám to nových síl. Len dnes. Vopred Vám za to ďakujem.
Ešteže každý deň je "dnes".
