V mojom okolí sa príslovia a porekadlá používali v rozhovoroch celkom bežne. Dnes sa deti učia, že sú súčasťou ľudovej slovesnosti a našej kultúry, tradície a histórie. Vyrástla som v rodine, kde (alebo možno v dobe, kedy) sa príslovia a porekadlá používali tak často a tak samozrejme ako soľ v kuchyni. Myslím, že aj plnili presne tú istú funkciu. Niežeby zvýraznili chuť jedla, ale práve tým svojím zrnkom pravdivosti dokázali poukázať na podstatu. Akoby z A3-kovej novinovej stánky vyplávala na povrch jediná podstatná veta. Možno nadpis. Možno záverečné slová. A hneď všetci zmĺkli a zamysleli sa. Alebo zasmiali. Veď príslovia a porekadlá slúžia podľa mňa jednak na trefné pomenovanie situácie - čo môže priniesť nový uhol pohľadu a je mimochodom veľmi užitočné, pretože ako hovorí nemecké príslovie: Wer ein problem definiert, hat es schon halb gelöst. (Kto pomenuje problém, už ho spolovice vyriešil.) - a potom vypovedajú tiež o umnosti dotyčného, ktorý tieto výstižné slová použil.
Okrem trefného pomenovania, či následného zamyslenia sa, môžu však viesť aj k zvedavosti. Tej správnej, detskej, ktorá sa ešte nebojí pýtať. Napriek tomu, že to znelo krásne, dôstojne a smutne, nechápala som, čo môže znamenať, že stromy umierajú postojačky - aj keď doslovný význam mi bol jasný. Teraz som chcela napísať, že mama sa tiež na chvíľu odmlčala a že v očiach jej bolo vidno, že si spomína, ako to jej niekedy povedal jej otec, lebo ona to poznala od neho, ale nebola by to pravda. Nie, neviem ako pri tom mama vyzerala, lebo som čumela do toho klavíra predo mnou. Všetky najhlbšie, najmilšie, najdôvernejšie hodiny, dni, či mesiace nekonečných rozhovorov, ktoré som s mamou kedy absolvovala, som nestrávila pohľadom na ňu. Sedela som totiž vždy vedľa nej. Na hojdačke, na lavičke, na balkóne pri kávičke. Väčšina ostatných ľudí, ktorí ma niečo učili, niečo mi vysvetľovali, niečo mi ponúkali, niečo vyžadovali, niečo na mňa ziapali, o niečo ma prosili, všetci zväčša stáli predo mnou, takže si pamätám ich tváre a výrazy. Isteže viem ako vyzerá moja mama, viem to dosť verne a detailne. Ale rozhovory s ňou si nespájam s jej tvárou, ale s vysokou jelšou, na ktorú sa obe pozeráme, keď popri káve na balkóne preberáme všetky vesmír pohýnajúce a nikdy nevyčerpateľné témy. Tá jelša mala tri kmene, ale jeden sme spílili, keď sme stavali plot. Myslím, že som vtedy aj plakala a snažila sa udobriť si ju, vysvetliť jej, že to bolo pre nás potrebné a jej ostatné dva kmene budú môcť teraz rásť mocnejšie.
S odporom hľadiac na čiernobiele klávesy, z ktorých inak plynuli príjemné, ľúbezné tóny - najmä keď hrala mama, alebo stará mama (alebo napokon trochu aj ja, len to nesmelo byť niečo, čo som práve musela hrať z povinnosti) - vypočula som si mamino vysvetlenie a láskavý verdikt. Stromy umierajú postojačky. S hrdosťou, so cťou, so vztýčenou hlavou. Nevzdávajú sa, neutekajú, nepadajú len tak sami od seba. Ak nechcem chodiť na klavír, tak viac nemusím, ale dochodím tento rok. Aby som odišla slušne, dôstojne, nie zdúchla s hlavou medzi ramenami len tak uprostred jari. Tak som ten školský rok spokojne dokončila. Chodila som tam zrazu s väčšou radosťou, bez nervozity a pokiaľ sa pamätám aj sa mi ľahšie hralo. Cestou som si zakaždým spomenula, že: "Stromy umierajú postojačky." Vážne, zakaždým, keď som prichádzala k tej sivej budove, kde sa z okien rinula zmes najrôznejších melódií. A tak som zo školy odišla - povedzme, že - s hrdosťou. Lebo som vlastne chcela odísť len od učiteliek a ich požiadaviek, od nôt, taktov a kontroly nado mnou. Klavír nám zostal. Aj keď sme Rösslera vymenili za Petrofa. Namiesto hodín klavíra som začala chodiť na angličtinu, nemčinu a španielčinu. To prišlo vhod, keď som cestovala po svete. A keď sme v Kanade tri dni čakali na odlet nášho lietadla, prišlo vhod, že sme si čakanie mohli skracovať spevom a mojou hrou na klavír.
Keď ešte niekedy sadám ku klavíru, zvyknem si pomyslieť, že som možno mohla vydržať ešte rok... ale nie. Nemohla. Nehrala by som s radosťou a to nemá význam. Som však rada, že viem, čo viem a tiež, že som neutiekla hneď na jar, keď som chcela, ale potiahla som to pekne do konca júna. A niečo mi z tých čias predsa len zostalo. Dodnes milujem, keď s mamou nezabudneme na začiatku júla privítať leto spoločnou skladbou pre štyri ruky od Hippolyta Hoppa s názvom Veselé prázdniny.
PS: Keď raz budem mať klavír, asi si naň vygravírujem: "Stromy umierajú postojačky". A keď sa moje deti opýtajú, čo to znamená, s úsmevom poviem len: "Že treba vydržať."
