Napisala som si do mojho ošuchaného prveho mobilu SAMSUNG, ktorý som kedysi vlastnila v deň, kedy som cestovala na jej pohreb. V tom vlaku so mnou sedeli moji dvaja starší súrodenci. Kto by to bol povedal, že raz takto pocestujeme spolu. Vždy som rada cestovala vlakom. Nechala sa unášať predstavami a tým samotným pocitom cesty…take male vzrúšo.
Bola som posledná z mojej rodiny, kto sa s ňou rozprával, posledná, ktorá s ňou pila náš obľúbený “hriešny strik” bielu vineu s červeným vínom a posledná, ktorá sa jej snažila pomasírovať opuchnuté a zničené nohy zo staroby, chodenia, padnutej klenby a nosenia nevhodných topánok v mladosti. Ten vikend som mala byť so svojim priateľom na výlete v Nemecku, ale pohádali sme sa (ako u nás bývalo zvykom) a ja som sa rozhodla že pojdem pozrieť babičku. Ešte veľa krát potom som to od neho dostala prestreté na stôl…až kým nezomrela. Musela to byť intuícia, ktorá ma k nej poslala, vždy som sa ňu vedela spoľahnúť, aj keď dnes to uz bohužiaľ povedať nemôžem.
Poznáte ten pocit totálnej vyčerpanosti a prázdnoty, keď viete že by ste mali plakať, ale telo je na tom tak zle, že pre vás túto milosrdnosť už nespraví, a vy sa citite ako dopitá flaša bez odkazu hodená do mora? Presne tak som sa citila…a pritom mi to moje srdce ľadovej kráľovny išlo vyskočiť z hrude ako som sledovala mamine hrošie slzy dopadať na zem. Ako velikánske daždové kvapky v prírodopisnom filme, ktoré spomalene celou svojou silou dopadajú na vyprahnutú zem niekde ďaleko v Afrike. Tou vyprahnutou zemou bola moja duša…
Prečo, ak Slnko je obrovské zahalí ho mrak? Prečo, ak ľudia chcú byť milovaní robia všetko naopak? Prečo sny sa vyplnia len maloktorým z nás? Prečo nevie človek lietať bez krídiel, a živiť v sebe nádej, že dokáže to raz?
..otazka za otazkou, deň za dňom ….dlho. Priliš dlho. Dlhšie ako bolo treba...všetko to súviselo s boľavou láskou, vždy to súvisí s láskou, s láskou o ktorej si najskôr myslíte že hory prenaša (keď vám partner pomáha vstať od záchodovej misy, s ktorou ste sa práve skamarátili, keď ste sa jej snažili vysvetliť, že nie ste opitá, že si len liečite zapálené hrdlo a upchatý nos fľašou striebornej tequily) a potom, keď sa to všetko zrazu zmení a pokazí, nenávidíte chlapov a jeden celý svet k tomu…vtedy láska nemá cenu ani deravého groša.
Keď nabudúce budem čakať na svojho princa na bielom koni vezmem si moje nové slnečné okuliare POLICE,aby mi svojím lesklým mečom neotupil zrak az natoľko, že pre jeho lúče neuvidim jeho skutočnú tvár - tvár černokňažníka a vraha, ktorý kradne ženské duše a mení ich na vyblednuté očné linky, zmazaný rúž, chodiace tiene... Mužská nadradenosť a povýšenosť nad ostatnými životmi dokáže byť veľmi silná zbraň hromadného ničenia. Nechcem už zomrieť takýmto spôsobom druhý krát….
