Prebudila sa, vstala z postele a do neceých 15tich minút dokázala vyraziť do práce (nie že by jej nezáležalo ako vyzerá, ale nikdy ju to nepohltilo natoľko, aby trávila pred zrkadlom hodiny). Len otvorila skriňu, rozhodla sa pre farbu oblečenia podľa nálady, dokombinovala náušnice, a väčsinou ani nepozrela do zrkadla, akoby sa spoliehala na vnútornu krásu viac ako na neumyté karpiny z tváre. Dnes to vyhrala červená. Keď bola malá, bola to jej najoblúbenejšia farba, a teraz po rokoch sa k nej vracala čoraz častejšie. Možno len hlúpa farba, ale možno... možno to znamenalo oveľa viac.
V kuchyni pred odchodom z domu narazila na ‘Tarzana’ - nezabudnuteľného spolubyvajúceho, v ktorého blízkosti by to ani jedna tehotná nevydržala a pokrstila by podlahu zvyškami večere, tak ‘prijemná’ bola jeho vôňa šíriaca sa ich spoločným dočasným domovom. Tarzan patril do kategórie mužov: ‘rozvedený a ešte k tomu idiot’. Nemala sa s nim o čom rozprávať a vlastne sa ani nechcela. Šupla do seba koktejl z citronu,medu a olivového oleja, aby prečistila pečen a možno, aby aj mala dôvod si večer znovu vypiť. Vedela toho vypiť veľa, ale už dávno jej to neprinášalo takú radosť, ako keď sa pretekala s kamáratmi ,kto znesie viac a dokáže potom ešte jazdiť na kolotoči bez toho aby pokrstil matičku zem, hodil reč so záchodovou misou, či si vybil zub na obrubníku.
V práci zobrala do ruk pivový pintový pohár GUINESS s obrázkom pelikána, vložila doň vrecúško zeleného čaju a zaliala horúcou vodou. Už nejaký ten čas takto začínala svoj deň v práci- šálkou čaju v pivovom pohári i napriek neprimeraným pohľadom, a občasným ‘nenapadným ‘ pričuchnutím si, či je to naozaj čaj, alebo to len tak vyzerá…no nikdy ju to neodradilo byť máličko iná. S pohárom v ruke si sadla na 2/3 nafúkanú fitloptu kôli svojej výške, na ktorej provokačne sedela napriek firemnému zákazu už od začiatku nového roka. A na otázku prečo sedí na fitlopte, že či ju bolí chrbát, len vážnym a primerane hlasným tónom, nech je to počuťaspoň o dve rady ďalej odpovedala že nie, že má hemeroidy. To bolo posledný krát, čo sa jej niekto spýtal že prečo.
Dnes to bol v práci deň ako každý iný. Sem tam sa pozastavila nad myšlienkou, ako je možné že si ju vedia obľúbiť ľudia, ktorí ju v živote nevideli, sem tam mala sto chutí ‘reklamovat’ svojich kolegov, a ani o nové verzie nemala záujem, sem tam, vzhľadom nato, že ju práca živila a nemala žiadny náhradný plán ako žit bez nej, ju chytila neprimeraná precitlivelosť a odpor k počítaču, excelu a mailom, a sem tam si spomenula na toho chlapca (dnes už viac muža), ktorého nechala odkráčať so svojho života s takou istou ľahkosťou, akou do neho vstúpil.
Sú veci na zemi, ktoré sa nedajú vysvetliť a sú slová, ktoré sa nedajú vyslovit. Sú ľudia, s ktorými sa neda žiť, a tiež takí pre ktorých sa neoplatí slzu vyroniť a aj keby sa človek rozkrájal, tak im nebude chutit. Sú veci, na ktoré je lepšie zabudnúť, ale vždy je niečo, načo sa dá spomínať….a aj viackrat sa dá, dá, dá ;)))
