Na Veľkonočnú nedeľu roku 1519 sa dobyvateľ Mexika, Hernán Cortés, stretol s náčelníkom Totonakov, národa pod jarmom Aztékov, ktorých kráľ, Motecuçoma, po španielsky Moctezuma, sídlil kdesi vo vnútrozemí.
V nasledujúcich dňoch sa rozhodol nájsť spôsob, ako ho prinútiť prijať suverenitu Juany a jej syna Carlosa, vládcov Kastílie (Španielska). Jeho zámer sa vydaril nad najsmelšie očakávania. Deväť mesiacov po vylodení ovládol v ich mene krajinu, dnes známu ako Mexiko. A to najmä vďaka tomu, že spomedzi všetkých Cortésových súperov bol Moctezuma najslabší.
.jpg)
Od úteku z kubánskeho Santiaga sa Cortés vo vzťahu k svojim priamym i nepriamym nadriadeným ocitol v pozícii rebela.
Oficiálne bol poverený vedením expedície do mexického vnútrozemia pod záštitou kubánskeho guvernéra, Diega Velázqueza, ktorý sa zodpovedal dedičnému admirálovi Indií, Diegovi Colónovi.
Aby Velázquez mohol naplniť svoje ambície, musel sa vymaniť spod Colónovej jurisdikcie – získať od Koruny právo objavovať, dobýjať a kolonizovať.
V rokoch 1517 a 1518 vyslal na západ od Karibiku dve expedície. Prvú viedol Hernández de Córdoba, druhú Juan de Grijalva. Dobrozdanie pre ňu Velázquez získal od guvernérov Hispanioly (Haiti) z Rádu sv. Hieronyma, ktorí v Indiách nezávisle od Colóna reprezentovali Korunu.
Dvaja zástupcovia, Gonzalo de Guzmán a kaplán Benito Martín, mali Velázquezovi na kráľovskom dvore vyjednať titul adelantada (miestodržiteľa) polostrova Yucatán (s právom dobýjať a kolonizovať).
Cieľom Cortésovej expedície malo byť objasnenie osudu Grijalvovej výpravy, o návrate ktorej na Kubu Velázquez v tom čase ešte nevedel. Cortésovi bolo dovolené obchodovať, ale v žiadnom prípade nie kolonizovať. To právo si chcel Velázquez vyhradiť pre seba.
Zmeny na kráľovskom dvore priblížili Velázqueza jeho cieľu. Roku 1516 zomrel Ferdinand Aragónsky. V septembri 1517 dorazil do Kastílie (Španielsko) jeho vnuk a dedič, Karol z Gentu. Skončilo sa tak regentstvo kardinála Jiméneza de Cisneros. Medzi osobami, ktoré si udržali alebo znova nadobudli kráľovu priazeň, bol biskup z Burgosu, Juan Rodríguez de Fonseca, ktorý za vlády zakladateľov španielskej monarchie, Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej, riadil správu Indií (španielskych kolónií v zámorí). Fonseca vždy disponoval množstvom prívržencov. Jedným z nich bol Diego Velázquez, manžel Fonsecovej netere. To komplikovalo situáciu Cortésovi, ktorý mal o dianí na dvore dobrý prehľad. Ak raz mal získať slávu a prestíž dobyvateľa, musel v čo najkratšom čase získať čo najväčšiu voľnosť v rozhodovaní.
Význam kolonizácie pre španielsku monarchiu si Cortés uvedomil na tragickom príklade Španielmi vydrancovaného Karibiku. 27. článok Velázquezových inštrukcií mu dal právo riadiť sa v krízových situáciách vlastným úsudkom. Toto eso by mu však z rukáva vypadlo, keby v čase vymenovania Velázqueza za adelantada Yucatánu bol stále na Kube. Preto jeho flotila pri prvej príležitosti vyplávala zo Santiaga.
Cortésovi a jeho priateľom, Puertocarrerovi, bratom Alvaradovcom a Gonzalovi de Sandoval, bolo jasné, že vzburu voči Velázquezovi mohol odčiniť len mimoriadny vojensko-ekonomický úspech. Národy získané pre vieru a pôda pre Korunu by umlčali celú Velázquezovu kliku. Indiánov, na ktorých narazili počas plavby popri mexickom pobreží, preto automaticky vyhlásili za poddaných španielskej Koruny. To isté platilo o domorodých obyvateľov povodia mexickej rieky Tabasco, ktorých len nedávno Grijalva formálne podriadil guvernérovi Kuby.
Tesne pred vylodením pri dnešnom San Juan de Ulúa Puertocarrero pristúpil ku Cortésovi so slovami vypožičanými z Balady o Montesinovi, nevinnom vyhnancovi, ktorého z kráľovského dvora vyštvalo krivé obvinenie jeho nepriateľa, Tomillasa: „Vzhliadni na Francúzsko, Montesinos, na Paríž a vody Duera, plynúce do mora.“
Cortés odpovedal v podobnom duchu: „Ten, kto napĺňa kráľovu pokladnicu, dosiahne zadosťučinenie za akúkoľvek krivdu.“
