Cortésova filozofia dobýjania a kolonizácie dala obohateniu sa na Velázquezov účet nový rozmer. Len jednu generáciu dozadu objavené súostrovie Antily Španieli hnaní túžbou po lupe nemilosrdne vydrancovali. Obrátili tak na púšť raj, ktorý hýril možnosťami. Cortés si uvedomil, že taký kolosálny omyl sa viac nesmie opakovať.
S úmyslom založiť mesto na mexickej pôde dal 21. 4. 1519 príkaz zakotviť pri dnešnom San Juan de Ulúa. Najprv však musel zneškodniť Velázquezových partizánov vo svojej posádke, ktorých reprezentovali Francisco de Montejo a Juan Velázquez de León.
Už skôr navnadil posádku pre zlato a pôdu, ktorú bolo možné v Novom svete získať. S jej predstavivosťou sa neprestal pohrávať ani počas prieskumných ciest po pevnine. Keď teda Velázquezova frakcia vystúpila s požiadavkou návratu na Kubu, Cortés nechal pôsobiť smäd po bohatstve. Aby zaštítil tento manéver, v liste kráľovi vykreslil Velázquezovu kliku ako nelojálnych ziskuchtivcov, zatiaľ čo seba a posádku povýšil na najoddanejších služobníkov Koruny. Podľa dobovej španielskej zbierky práva, ktorú Cortés dobre poznal, bola vôľa väčšiny nadradená zákonným článkom. Na mexickej pôde väčšinu predstavovala Cortésova posádka a tá sa rozhodla dobyť Moctezumovo impérium. Prvým krokom k realizácii tohto rozhodnutia sa stalo založenie osady s názvom Villa Rica de Vera Cruz, druhým vymenovanie Cortésa za kapitána kráľovskej armády a tretím titul alcalde mayor, s ktorým na Cortésa preniesli zodpovednosť za záujmy Koruny v krajine, ktorá dosiaľ úpela pod aztéckym jarmom.
Zmysel týchto opatrení zmarila nepriaznivá, nie však neočakávaná správa o ustanovení Velázqueza za adelantada Yucatánu. Od tej chvíle Cortésova budúcnosť závisela od diplomatických schopností dvoch jeho vyslancov na kráľovský dvor, Puertocarrera a Monteja, v úlohe reprezentantov obce Villa Rica de Vera Cruz. Váhu ich verzii udalostí v zrážke s Velázquezovou malo pridať zlato a šperky od Moctezumových vyslancov vedno s tradičnou pätinou všetkej koristi.
V liste zvrchovaným vládcom Kastílie Cortés nešetril hanou. Spochybnil význam predchádzajúcich dvoch expedícií i hodnotu Velázquezovho príspevku na tretiu. Nezabudol tiež odôvodniť svoju rebéliu vôľou posádky, zhodnou so záujmami Koruny.
V ďalších riadkoch Cortés vyzdvihol bohatstvo Moctezumovej dŕžavy a opísal najbizarnejšie zvyky jej obyvateľov. Skutočné jadro listu však predstavuje apel na kráľovské výsosti, aby v žiadnom prípade neposilňovali Velázquezove právomoci.
Cortésovi vyslanci na kráľovský dvor, Montejo a Puertocarrero, vyplávali do Španielska 26. 7. 1519. Až do ich návratu sa Cortés musel mať na pozore, aby ako vzbúrenec nepadol do rúk Velázquezovej klike. Na výstrahu dal popraviť dvoch členov posádky zo skupiny, ktorá o Montejovom a Puertocarrerovom odchode na dvor informovala Velázqueza, Juana Escudera a Diega Cermeña.
Nutnosť uchýliť sa k právu meča primäla Cortésa k jeho vari najslávnejšiemu činu – zničeniu vlastných lodí, čím posilnil vojenskú silu pospolitosti Villa Rica de Vera Cruz a preťal spojenie s Kubou. Zanechajúc malý oddiel vo Vera Cruz pod vedením Juana de Escalante, 16. 8. 1519 vtiahol do vnútrozemia.
Napriek Cortésovým striktným inštrukciám Puertocarrero ako starostlivý hospodár 23. 8. zakotvil na západnom pobreží Kuby, kde sa nachádzali jeho poľnosti. V predvečer odchodu do Španielska ukázal správcovi svojich statkov Moctezumovo zlato. Ten o ňom pri prvej príležitosti informoval Velázqueza, ktorý takmer vzápätí vypravil za Cortésovými vyslancami dve lode. Ich lodivod Alaminos však na rozdiel od Monteja a Puertocarrera použil novú trasu cez Bahamy, čo prenasledovaným umožnilo v predstihu dosiahnuť Sevillu.
Po Alaminovom neúspechu Velázquez vyslal Gonzala de Guzmán na kráľovský dvor, aby presvedčil kráľa a Radu Indií o Cortésovej zrade. Zároveň zorganizoval trestnú výpravu, ktorej úlohou bolo priviesť Cortésa v reťaziach. Prípravy na ňu zalarmovali príslušníkov Najvyššieho súdneho tribunálu Indií, Audienciu Santa Dominga. V snahe zamedziť zrážke medzi conquistadormi poverili licenciada (právneho poradcu) Lucasa Vázqueza de Ayllón, aby priviedol Velázqueza k rozumu. V čase jeho príchodu však už flotila bola pripravená vyplávať a Velázquez nemal najmenšiu chuť zvýšiť Cortésove šance na úspech. Vzhľadom na epidémiu kiahní, ktorá vtedy zúrila na Kube, zveril vedenie výpravy neveľmi inteligentnému, zato však lojálnemu priateľovi, Pánfilovi de Narváez. 5. 3. 1520 Cortésovi nepriatelia v dvojnásobnom počte vyplávali z Kuby v sprievode Vázqueza de Ayllón, ktorý dúfal, že svojou prítomnosťou zabráni prílišnému krviprelievaniu. 20. 4. ho však pri San Juan de Ulúa Narváez dal zatknúť.
