Diabolus ex machina, takto J. H. Elliott charakterizoval pozíciu Cristóbala de Tapiu v treťom Cortésovom liste Carlosovi Prvému. Hoci je predovšetkým opisom obliehania a dobytia Tenochtitlanu, tvrdo kritizuje nelojálnosť kráľových funkcionárov.
Muselo byť pre Cortésa ťažké čakať toľké dni na kráľovu vďačnosť, zvlášť keď mu Fonseca neprestával hádzať pod nohy polená.
Juan de Garay, guvernér Jamajky, získal od Fonsecu výsadu dobyť pre Korunu región Pánuco severne od Villa Rica de Vera Cruz. Pod jeho vedením sa zhromaždilo štyristo pešiakov a sto dvadsať jazdcov. Tesne po ich vylodení Cortés zvolal svojich dôstojníkov, aby spojenými silami porazili Narváezovho nasledovníka. O príprave na ďalšiu bitku referuje úvod štvrtého listu z 15. 10. 1524, v ktorom sa po prvý raz objavuje meno Cortésovho najnebezpečnejšieho nepriateľa – biskupa a inkvizítora Foncecu, ktorý z rýdzej nenávisti vystavil kráľove ťažko vybojované pozície v Mexiku ďalšej hrozbe.
Dodávky mexického zlata a striebra presvedčili Adriána z Utrechtu o potrebe vyňať Cortésovu rebéliu spod jurisdikcie biskupa z Burgosu. Panovník potvrdil jeho rozhodnutie v auguste roku 1522, mesiac po návrate do Španielska. Zároveň zriadil tribunál, ktorý v tej záležitosti vyniesol konečný verdikt – uznal Cortésove zásluhy i právo spravovať Mexiko, ale zaviazal ho vyrovnať dlh vo výške Velázquezovej investície do výpravy.
15. 10. 1522 bol Cortés kráľovským dekrétom vymenovaný za guvernéra a vojenského správcu Nového Španielska.
Správu o víťazstve mu priniesli jeho švagor a tajomník, Francisco de las Casas, a bratranec a majordóm, Rodrigo de Paz. V zárodku tak zadusili Garayovu snahu zvrátiť situáciu v Mexiku. 27. 12. 1522, krátko po uznaní svojej porážky, Juan de Garay zomrel za nevyjasnených okolností.
Štyria kráľovi dvorania – Alonso de Estrada, Gonzalo de Salazar, Rodrigo de Albornoz a Pedro Almindez Chirinos – boli roku 1524 do Mexika vyslaní, aby upevnili pozíciu Koruny v krajine dobytej rebelom.
