Zovreté nepriateľmi Španielsko v sedemnástom storočí ešte stále ovládalo svet. Panoval Filip IV., Kráľ planéty, a nad jeho dŕžavami železnou rukou vládol kráľov dôverník, gróf Olivares.
K Flandrám, Amerike, Filipínam, časti Itálie a severu Afriky bolo pripojené Portugalsko s kolóniami. Ale bolo to vo Flandrách, v dlhej a krutej vojne, kde sa rozhodovalo o prežití impéria. Impéria bráneného profesionálnymi jednotkami, tvorenými veteránmi obávaných tercií španielskej pechoty.
Toto je príbeh jedného z nich.
Po týchto úvodných slovách som nadobudol istotu, že ma čaká mimoriadny filmový zážitok. Nadnesenosť viacerých replík, príznačná pre storočie vrcholného baroka, znechutila síce môjho dobrého priateľa, ten však nikdy nemal k histórii hlboký vzťah.
Dva faktory ma priviedli k tomuto, podľa môjho názoru, veľdielu: nadšenie kamarátov šermiarov z autenticity bojových scén a moje súkromné štúdium Mortensenovho hereckého prejavu. Hoci sa mi zatiaľ žiadna z románových predlôh nedostala do rúk, vycítil som hneď na začiatku citlivý prístup filmových tvorcov k práci Pérez-Reverteho.
V postave Diega Alatriste Viggo Mortensen zosobnil ušľachtilého smoliara, pri ktorom šťastena stála len na bojových poliach – na rozdiel od jeho obdivovateľa a rivala, Gualteria Malatestu z Palerma (Enrico lo Verso),
ktorého tichá a oddaná žena (Pilar López de Ayala) ihneď získala moju najhlbšiu úctu.
