Ako sadista získal moje bezvýznamné sympatie, až keď v relatívnom rozpore so svojou sexuálnou orientáciou smelo zvrátil útok konkurencie na dom, v ktorom bol s bratom ubytovaný.
Bol to však Chepe Santacruz Londoño, kto podľa mňa v Narcos nahradil Pabla Emilia Escobara Gaviriu. Nezabudnuteľná scéna v portorikánskom salóne krásy poukázala na tri dominantné charakterové črty seriálového Chepeho: guráž, humor a ľudskosť, prirodzene, aplikované na kolumbijské pomery.
Samozrejme, nik sa nemôže rovnať Pablovi v podaní Brazílčana Wagnera Mouru, s ktorého výkonom sú nespokojní vari len Kolumbijci hromžiaci na jeho portugalský prízvuk.
Keby mi pred tromi rokmi niekto povedal, že zahorím obdivom k najslávnejšiemu narkobarónovi, zapochyboval by som o jeho súdnosti. V súvislosti s tým, čo som sa o Kolumbii dozvedel z prózy Gabriela Garcíu Márqueza, mi však nezostáva než konštatovať, že vidieť v ňom démona je skrátka iracionálne.
V prvom rade by som rád upozornil na to, že začínal ako obyčajný pašerák čohokoľvek, na čom sa dalo zarobiť. V druhom na jeho príslušnosť k chudobným vrstvám, v ktorých sa zášť voči boháčom dedila. V treťom na jeho oddanosť rodine a vo štvrtom na obradnosť prostredia, ktoré okolo seba vytvoril. Prostredia, pre ktoré nenachádzam výstižnejší výraz ako narkofeudalizmus. Na Pabla Escobara je proste rozumné nazerať ako na dieťa Kolumbie.
Za nemenej dôležitý považujem fakt, že vyvážal čistý produkt z listov koky, ktorá stáročia andským horalom pomáhala znášať výškovú záťaž na organizmus. Jedného z dávnych konzumentov koky zobrazuje táto soška so značnou historickou hodnotou.
,_850-1500_C.E..jpg)
