Bolo to v lete ktoréhosi roku, keď vo mne zosilnelo nutkanie dať môjmu životu zmysel. Spomenul som si na muzikál Cigáni idú do neba, ktorý som v detstve zvykol pozerať s babkou, a zapol som ho na DVD. Zhodou okolností sme mali v barovej skrinke dve fľaše vína. Za obeť padli obe, druhá však až na kopci nad bytovkou, kde bývam. Tam som sa rozhodol vyspať spätý s prírodou.
Zobudil som sa o dve hodiny zmrznutý na kosť. Zore začali blednúť, keď vo mne skrsla myšlienka uzurpovať si úsvit v lese pod fintickou Strážou. Vrátil som sa náhlivo domov, nachystal som si vodu a utekal do pivnice po bicykel. Krásna bola sloboda v uháňaní prázdnymi ulicami a cestami smerom na Nižnú Šebastovú.
Nič sa nevyrovná môjmu rozochveniu vo chvíli, keď sa červenkasté slnko v absolútnom tichu vyhuplo nad lesnatý obzor. Nohy som mal dodriapané od krovia, ani trochu mi to však nevadilo. Vrátil som sa domov v presvedčení, že ten deň ma povedie k úplnému oslobodeniu.
Po rokoch skepsy verím, že som sa vtedy nemýlil. Sesternica sa vydala za Rumuna, s ktorým sa zoznámila v Anglicku. Jeho snom je kúpiť v Rumunsku čriedu oviec a vrátiť sa k spôsobu života, ktorý sa tak osvedčil jeho predkom. Budeme sa o ne starať.
