Šla som od dverí k dverám. V každej kancelárii mipovedali, že mi niečo chýba a takto som putovala celý deň, a aj taksom nakoniec nevybavila, to čo som potrebovala. Poviete si, že som asi neschopnáa nie som schopná nič vybaviť.
Do takéhoto stavu som sa dostala aj ja. Stačilmi ale jeden jediný pohľad na namosúrené tváre ľudí okolo mňa a uvedomila somsi, že nie som neschopná, pretože keby som bola neschopná zato, že somnedokázala vybaviť banálnu vec na úrade, museli by byť neschopní všetci okolo mňa.
Jediný úsmev, ktorý som si počas celého dňa všimla bol úsmev„milých“ úradníkov, keď mi podávali papiere a oznamovali mi, že mi stáleniečo chýba.