Vstúpila som do obchodného domu plného ľudí. Zamierila somsi to rovno do potravín k ovociu. Tu som zažila scénu ako z akčnéhofilmu. Dôchodcovia sa medzi sebou trhali o balíčky s mandarínkami.Ziapali po sebe a pokúšali sa krikom svojmu protivníkovi vysvetliť, že tiemandarínky si právom zaslúžia. Z tohto ich hlučného vysvetľovania ichvyrušila trošku sebavedomá mladá pani. Nahla sa nad nich a bez ostychu sizobrala balíček mandariniek o ktorý viedli taký ostrý slovný súboj.
V tom momente sa títo na život a na smrťnepriatelia spojili a spoločne zaútočili na túto mladú sebavedomú pani. Tása však nedala a s kľudom námorníka, so vztýčenou hlavouodpochodovala k pokladni. Pre zostatok vytrvalého osadenstva pri ovocí,nastala prednáška o nevychovanosti a neúcte mladých ľudí.
Nad týmto chovaním som pokývla hlavou a rozhodla som saradšej odkráčať domov.
Pri nastupovaní do preplneného autobusu som zažila to čomusom sa pokúšala vyhnúť v obchodnom dome. Na ľudí stojacích v radezaútočili dve babičky s plnými taškami. Pretláčali sa dopredua popritom hlasne rozkrikovali nech ich pustia, že sú staršie. Tu už mojatrpezlivosť dopadla na bod mrazu a slušne somjednej z babičiek povedala nech sa postaví do radu, ako každý človek čotam stál. To som však nemala robiť. Zopakoval sa incident z obchodnéhodomu akurát s tým rozdielom, že babky útočili priamo na mňa.
Po úspešnom nastúpení do autobusu som si uvedomila, že ruky trebaod dôchodcov držať čo najďalej, pretože oni majú jednoducho svoju pravdua nikto im ju nikdy nevyhovorí.
Jednoducho mladí ľudia sú pre starších spoluobčanovnevychovaný a drzí sopliaci. Pritom tieto babky nepozerajú nato, žemnohokrát je mladý človek právom unavený a na sedadlo v autobuse čina mandarínky v obchodnom dome má právo každý bez rozdiel na svoj vek.
