Práve sedím v preplnenom rýchliku z Bratislavy do Košíc po prerušovaných 9 hodinách spánku, najazdených 477 kilometroch a 5,400 výškových metroch. Na bicykli. Tour de Felvidék 2020 je za mnou a mne sa podarilo obsadiť siedme miesto z osemnástich štartujúcich.
Od pondelka pred pretekom (ktorý začínalv piatok) som vytrvalo makal na príprave bicykla, batožiny a trase. Tá je najdôležitejšia časť tohto ultra-endurance alleycat preteku. Veľa cudzích slov, že? Ultravytrvalostný pretek štýlom cyklokuriérov. 50 bodov po celom Slovensku. Vyhrá ten, čo ich pozbiera najviac a príde do cieľa v nedeľu do 14:00. Každých 15 minút meškania ťa stojí pol boda. Takže taktika bola jasná, pozbierať toho čo najviac, ale priorita je prísť do BA načas. Podarilo sa len to druhé.
Piatok do obedu bol veľmi stresujúci. Myslel som si, že som relatívne pripravený na pretek a za dve-tri hoďky umyjem bike, naložím veci, najem sa, oddýchnem si a pôjdem na vlak. Na pohodu. Pokazený nit na košík, neposlušné brašne a batožina však spôsobili mnohé problémy a ja som na vlak vyslovene doletel asi 7 minút pred odchodom. Do BB som prišiel okolo šiestej. Potreboval som vybrať peniaze, najesť sa a prebaliť nedokonalo zbalenú batožinu. Môj vytypovaný bankomat zrušili v roku 2018, moja vytypovaná reštaurácia bola plná. Stres pokračoval. Krúžil som po hlavnom námestí, ani neviem ako sa volá, a hľadal miesto, kde sa najem. Na jednej teraske sedel starší pán v cyklistickom oblečení a pil pivko. Spýtal som sa ho, či si môžem prisadnúť. Pán bol Čech so svojím pohľadom na svet a mladých ľudí. Mal som šťastie, že som cyklista a že sa chystám na šialený víkend a rozprávali sme sa asi pol hodinu, kým som zjedol pizzu.
Vyslovene som ju do seba tlačil. Nechápal som, prečo nie som hladný po 5 hodinách vo vlaku. Potom som šiel vybrať peniaze a rozložil som sa pod pamätníkom SNP na štarte v Banskej Bystrici.
Pred ôsmou sa už stmievalo, tak som si švihol s balením a mal som posledné dve hodinky oddychu pred sebou. Partu rozvalených cyklistov na zemi som našiel hore pri múzeu. Všetci finišovali prípravy, niektorí nahadzovali reťaze a dorábali trasy. O 22 sme boli pripravení odštartovať. Ihneď po štarte som už bol na všetko sám.
Môj prvý cieľ boli Kvačany, kde som si mohol pospať, osprchovať a najesť sa u rodinných známych. Čakali ma dva veľké kopce : Donovaly a kopec smerom smerom na Železnô z Liptovskej Lužnej. Donovaly v noci s poslednými kamiónmi bola riadna skúsenosť. Nechcel by som tam ísť cez deň s tou celou premávkou. V noci som videl svetlá za mnou, relatívne dosť veľa úsekov s dvomi pruhmi či zvládnuteľnou krajnicou. Výstup bol dlhý a náročný. Co však bolo náročnejšie bol zjazd. Rýchly, našťastie bez zákrut a takmer bez áut, aj keď jeden ma dosť nekomfortne obiehal v tme a zákrute. Tak čo už. Svetlo som zapol naplno a dole sa kompletne vybilo. A ja som na tatranskom vzduchu riadne vymrzol. V Liptovskej Lužnej som zastavil, vymenil svetlá a natlačil nejaké sacharidy. Podľa pripraveného profilu ma čakal ešte vyšší kopec ako Donovaly. Cesta bola úplne opustená, stretol som jediné auto. Široká cesta cez dolinu bola fajn zážitok. Nevedel som sa vynadívať na krásnu oblohu s hviezdami. Pustil som si hudbu, aby som odplašil zvery. Bolo okolo polnoci. Došiel som k prvému súťažnému bodu v obci Železnô.
Tešil som sa na 20 kilometrový zjazd. Myslím, že nič tak človeku nepokazí morálku ako značka: Pozor! 22 kilometrov rozbitá cesta. Na stupnici rozbitosti nebola taká hrozná, ale v noci ma riadne spomalila a žiadala si koncentráciu a trochu technickej jazdy. Stále som si vychutnával hviezdy a začal stretávať zvery. Obrovský jež uprostred cesty ma vcelku vystrašil, defekt som sa nechystal riešiť tento víkend. Po zjazde som obišiel Liptovskú Maru a došiel na zotrvačnosť do Kvačan, kde som ešte stretol srnku. Osprchoval som sa, vypil pol litra vody so 100g cukru a zaľahol na 4 hodiny.
Ďalší deň začal neskoro, vstal som 6:20. Vyrazil asi 7:20. Hneď ráno ma čakalo stúpanie na Huty.
Vôbec sa mi nechcelo, ani najľahší prevod nebol dostatočne ľahký. Krásny výhľad mi zlepšil náladu a ja som pokračoval smerom k Oblazom. Na cesťáku... Proste celé zle. Cesta ku Oblazom bola veľmi kopcovitá a vyčerpala ma. K Oblazom som tlačil asi kilometer, čo ma riadne vyčerpalo aj zdržalo. Mal som druhý bod, ale nebol zadarmo. A hneď ten ďalší som sa rozhodol preskočiť. S pánom Ťatliakom som sa však dohodol, že sa ešte stretneme. Pokračoval som už smerom na západ. Po veľmi frekventovanej ceste s nebezpečnými oravákmi som sa dostal do Dolného Kubína na pizzu.
Blízkym bodom bola Osádka, kde som sa zastavil a pri ceste nazad som videl partiu vonku pri dome.
Poprosil som si vodu, a dostal som aj tortičku, keďže oslavovali. 52ku som odmietol, ešte ma čakali riadne kilometre v ten deň. Z Dolného Kubina som pokračoval do Sklabinskeho podzámku, do Martina a cez Kláštor pod Znievom do Vrícka. Nádherne stúpanie v krásnom lese a jediný krát som stretol spolupretekára.
Fotka pri Vrícku a potom dve obrovské stúpania. Keby som nemal pokazený zobrazovač profilu, tak by som videl dvoch obrov, ktorí ma čakali pri prechode cez vrchy, ktoré som si myslel, že sú nejaká Fatra, ale boli to Strážovské vrchy, čo zisťujem práve pri pohľade na mapu. Fačkovské sedlo bolo riadne strmé a ešte dosť frekventované.
Hore som došiel akurát pred zotmením. V Čičmanoch som sa díval len na zasvietené lampičky v okeniciach, musím sa prísť pozrieť ešte raz. Stúpanie už našťastie nebolo strmé a pomaly som došiel do Zliechova, ktorý bol mojím posledným vyzbieraným bodom.
Plynule som pokračoval asi 30 kilometrovým zjazdom. V Košeckom podhradí som stihol kofolu pred záverečnou a dostal som ako bonus banániky v čokoláde.
Bolo 10 hodín. Mňa čakalo ešte 60 kilometrov. Nápoji som sa na 61-ku, zaťal zuby a za 2 hodiny 15 minút som už chcel byť v Zbinciach pod Javorinou. Preskočil som Vršatec ako bod, lebo bolo veľa hodín a malo pršať. 15 kilometrov pred mojim cieľom naozaj začalo liať a búrkovať. Na ceste nebol žiaden úkryt, povolil mi zadný nosič s vecami a samozrejme 20 áut videlo moje trápenie. Inak nešli takmer žiadne autá. Len keď som mokol. O kilometer som našiel železničný podchod so svetlom. Avšak to svietilo dokým neprišla búrka a potom bolo vypnuté. Ale to už som opravil poriadne nosič, obliekol si nepremokavý set a čakal kým trochu prestane pršať. Prestalo vcelku rýchlo, ale posledných 15 kilometrov nebolo veru zadarmo. V noci a polodaždi v zle oblečených nepremokavých návlekoch som sa dotackal ku Peťovi do Bziniec pod Javorinou. Môj hostiteľ mi v noci uvaril špagety, zohrial makové slíže a ja som spokojný šiel spať. Moja sedacia časť bola po 275 kilometroch na mraky. Neskutočne zlé to bolo. Nechtíková masť mi "zachránila prdel". Doslova. Spal som 2 hodiny! Vstal som, triasol som sa, spotil som sa ako včera na Fačkove. Sadol som si. Postavil som sa a cítil všetky kľučky mojich čriev, ktoré to už nedávali. Utekal som na záchod, nechal tam všetko čo bolo treba a už mi nebolo zle. Iba som nemohol jesť. Peťo mi pripravil toasty, ktoré som samozrejme zabudol vziať a musel sa po ne vrátiť a o pol siedmej som vyrazil. Preskočil som Javorinu. Do Myjavy to bolo nekonečných 11 kilometrov s krátkym strmými kopcami.
V Myjave som sa rozhodol preskočiť posledné dva body - U Kutálkov a trojštátie. Cítil som sa tak, že to ani nedôjdem. Stál som veľmi často a začala sa mi kaziť prehadzovačka. Ale do cieľa to vydržalo; aj ja, aj ona. Samozrejme, hneď po cieli už nešla vôbec. Posledný deň to bolo najnáročnejších 100km v živote, ale podarilo sa mi to ustáť a prísť o hodinu skôr do Bratislavy.
A ako to vyzeralo v cieli? (Ja a spolupretekári)
O chvíľu vystupujem doma v Košiciach, tak ešte pár viet záverom. Tour de Felvidék (arch. Horná Zem) je dobrodružné podujatie pre šialených cyklistov. Pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť, ktorú som si veľmi užil a ktorú odporúčam každému cyklistovi, ktorí sa chce motivovať na veľké kilometre a kopce počas krátkeho času. Ak si to dočítal dokonca tak ti gratulujem a možno ešte budem viac písať o mojich zážitkoch na cestách.
