Gotický príbeh nesmrteľnej lásky spracoval francúzsky režijný veterán Luc Besson. Vizuálny mág, ktorý nám priniesol nadpozemský Piaty element (1997) či citlivého zabijaka Leona (1994), sa sústredil na romantickú rovinu legendárneho upíra.
Po tragickej smrti manželky princ Vladimír prekľaje Boha a je odsúdený na večný život ako Dracula. Stáročia blúdi svetom osamotený, až kým v 19. storočí nájde ženu pripomínajúcu jeho osudovú lásku. Nečakaná nádej znovu prebudí odhodlanie čeliť kliatbe o pokúsi sa získať svoju milovanú, kvôli ktorej je ochotný všetko obetovať. Známy dej sa tentokrát namiesto viktoriánskeho Londýna odohráva v porevolučnom Paríži. Zmena lokality prináša značné osvieženie, ktoré však občas prerastá do grotesky.
Do hlavnej úlohy režisér obsadil svojho aktuálneho obľúbenca, Caleba Landryho Jonesa. Nakrútili spolu už zaujímavého po pomste bažiaceho DogMana (2023). S upírmi má navyše skúsenosť z vydareného príbehu Byzantium (2012). Jeho Vlad Dracula panuje oproti predošlým predstaviteľom jemne zženštilým šarmom a do zhýralej francúzskej smotánky skvele zapasoval. Scéna vysávania krkov na plesoch patrí k vítanému oživeniu látky, v priamom kontraste s bizarným zvádzaním mníšok v kláštore. Vydarený moment je i opätovný pokus o ukončenie života skokom z hradného okna.
Čo nefunguje, je rozohratie známych scén, ktoré napokon nikam nevedú, ako aj výskyt postáv, ktoré skončia nelogicky upozadené, viď Jonathan Harker. Besson čerpal inšpiráciu najmä v klasickej verzii Draculu režiséra Francisa Forda Coppolu z roku 1992. Herecký talent Landryho Jonesa prirovnáva ku Garymu Oldmanovi a jednotlivými pasážami skladá poctu Oldmanovmu stvárneniu rumunského kniežaťa. Najmä pamätná grófova róba počas komornej hradnej večere sa v aktuálnej novinke dočká vydarenej reminiscencie.
Miestami je však vykrádačka Coppolu až príliš bijúca do očí. Citeľná necelistvosť diela dáva tušiť, že sa režisér viac sústredil na samotného hlavného predstaviteľa, namiesto prepracovanosti scenára. Calebovi prihráva silné herecké momenty, v ktorých jemnocitný herec exceluje, avšak ako celok film pôsobí scenáristicky príliš nedotiahnutý a rozpačitý. Urýchlený záver navyše zanechá až príliš rozprávkový dojem, akoby sme sledovali Disneyho Krásku a zviera. Existenciu mimoriadne otravných chrličov si nedokážem vôbec vysvetliť. Suplujú hradné služobníctvo, ovládajú bojové umenia, no vyzerajú akoby zutekali od Zvonára u Matky Božej.
Body navyše mu prihráva nápaditý soundtrack od majstra gotiky Dannyho Elfmana i sympatický casting. Okrem skvelého Landryho Jonesa nás uchváti svojou krásou Zoë Bleu v úlohe osudovej Elizabeth, energická Matilda De Angelis zaujme ako zvodná Maria a svoj herecký štandard odvedie aj precízny Christoph Waltz v úlohe kňaza.
Bessonove zábavne odlišné poňatie klasiky svojou inovatívnosťou jednoznačne zaujme. Nakrútil dostatočne odlišné spracovanie od režijných predchodcov, avšak kvalitatívne by v porovnaní s časom preverenými verziami neobstálo. Má šancu upútať najmä mladšie publikum, ktoré vyznáva jemnejších predstaviteľov so záľubou v krvi, viď kedysi populárny Twilight. Avšak z hľadiska kinematografického zážitku dávam prednosť predošlým, atmosféricky hororovejším spracovaniam. Či už sa jedná o spomínaného Coppolu alebo tohtoročný remake Nosferatu Roberta Eggersa.
Menej náročným divákom romantickejší prístup k notoricky známej látke môže na výsosť zaimponovať.
Hodnotenie: 3,0/5
