Knižný velikán Stephen King napísal v roku 1982 dystopický román The Running Man, ktorý bol zamýšľaný ako satira upadajúcej spoločnosti. Ľudstvo je v knihe zmietané chudobou, nezamestnanosťou či nedostupnosťou liekov. Verejnosť sa delí na bedárov prežívajúcich v nedostatku a boháčov rochniacich sa v totálnom blahobyte. Celú spoločnosť ovláda jeden mocný televízny korporát, ktorý ľuďom vymýva mozgy svojimi stupídnymi televíznymi šou. Najbrutálnejšia z nich je práve Running Man. Vybraní protagonisti v ňom hrajú o rozprávkovú výhru, majú však vydržať mesiac na úteku pred vražednými lovcami.
Bežiaci muž sa dočkal (ne)slávnej filmovej adaptácie už v roku 1987. Hlavnú postavu problémového Bena Richardsa stvárnil obľúbený hromotĺk Arnold Schwarzenegger. Priemerný akčný film mal s knižnou predlohou pramálo spoločné. Azda len prostredie šialenej reality šou, v ktorej šlo o život. O takmer štyri dekády neskôr knižný bestseller adaptuje nápaditý režisér Edgar Wright, ktorý sľuboval návrat k pôvodnému duchu predlohy. Polarizovaný svet ovládaný mocným korporátom vystaval na výbornú. Sledovanosť je jediná hodnota, ktorú treba stoj čo stoj udržať. Manipulácia verejnej mienky je každodenný scenáristický nástroj. Zobrazované myšlienky sa dotýkajú našej aktuálnej reality oveľa viac, ako by nám bolo milé.
Wright si však akosi neujasnil, či nakrúca nahláškovanú akčnú bombu alebo explozívnu satiru spoločnosti. Obe polohy zvláda pomerne presvedčivo predať, avšak niekde za polovicou minutáže čítajúcej 133 minút, začne byť problematická žánrová rozpoltenosť viac ako markantná. Oba smery mohli vo výsledku vyznieť ako výhra, avšak nejednoznačnosť kreatívneho zámeru zanechá vo finále jemnú pachuť premrhanej šance na o čosi ucelenejší zážitok.
Do hlavnej úlohy večne podráždeného robotníka Bena Richardsa obsadil sympatického Glena Powella. Akčné scény si večne nasrdený Powell očividne užíva, poloha moderného akčného hrdinu trúsiaceho suché hlášky mu sedí. Dokonca mu verím aj opodstatnenú výbušnosť. Arnold prepáči, ale Powell stvárnil predlohe bližšieho Bena Richardsa. Ako revolucionár z ľudu, s potenciálom podnietiť spoločenský prevrat však zlyháva na plnej čiare. Nie vlastnou vinou. Môže za to trestuhodne nedotiahnutý scenár, ktorému na ceste za bludnou katarziou akosi spadla reťaz.
Josh Brolin dokáže aj na malej ploche predať všemocného producenta Dana Kiliana ako bezbrehé hovädo neštítiace sa v honbe za sledovanosťou zavraždiť v priamom prenose hoci aj vlastnú matku. Potešila prítomnosť Williama H. Macyho ako remeselníka s falošnými dokladmi a obzvlášť pamätihodný je Michael Cera v komickej polohe, akoby vystrihnutej z iného filmu. Čokoládovo krásnej Jayme Lawson ako žiariacej Benovej manželky Sheily mohlo byť viac.
Satirické vložky pripomínali ladenie známe z pôvodného RoboCopa Paula Verhoevena (1987). Režírujúci Holanďan mal v 80-tych rokoch pre obdobný svet plný preexponovaného násilia väčší cit ako aktuálne Edgar Wright. Musím ho však pochváliť za snahu priblížiť sa čo najviac scénkam z knihy. Znalci predlohy sa na plátne dočkajú aj obľúbenej pasáže v kufri auta.
Wrightov Muž na úteku je solídnou popcornovou zábavou s hviezdnym protagonistom na vzostupe, avšak silná látka manipulácie spoločnosti prostredníctvom barbarskej reality šou tak celkom nevyužila svoj načrtnutý potenciál. Dve hodinky v kine napriek mojej nespokojnosti utečú rýchlejšie ako blížiaci sa adventný kalendár. Ak od vyhláseného režiséra nebudete očakávať adaptované veľdielo s myšlienkovým presahom, možno sa uspokojíte s nadpriemernou akčnou vybíjanou, ktorej šéfuje sympatický frajer v uteráku.
Hodnotenie: 3,5/5
