Práca pozostáva z časti, kde sa venujem definícii eutanázie a jej formám, ďalej ju rozoberám z historického hľadiska a na záver sa ju snažím popísať z pohľadu súčasnej modernej spoločnosti. K napísaniu práce o tejto téme ma viedol môj dlhodobý záujem o túto problematiku a jej vecné tabuizovanie. Informácie a teoretické poznatky som čerpal z dostupných zdrojov na internete a z knihy prof. MUDr. Marty Munzarovej, CSc. „Eutanazie, nebo paliativní péče?". Prínosom tejto práce môže byť základné zmapovanie uvedenej témy, ktorá sa v spoločnosti vedie v súvislosti so starostlivosťou o zomierajúcich a nemenej dôležitým aktívom je určité zamyslenie sa nad etickým a morálnym dôsledkom vykonávania eutanázie.
Termín eutanázia pochádza z gréckych slov „eu" - dobrý a „thanatos" - smrť, čo môžeme chápať, ako ľahkú bezbolestnú smrť. Môžeme ju definovať, ako úmyselnú činnosť, ktorou sa skráti život, alebo u nevyliečiteľných pacientov úmyselne k ich prospechu nepredlžuje. Pacient k tomu musí dať dobrovoľne súhlas. Podľa Dr. Briana Pollarda je eutanázia „zámerné ukončenie života motivované súcitom". Je na mieste otázka, či má človek vôbec právo rozhodovať, alebo spolurozhodovať o smrti. Prívrženci súčasnej legalizovanej eutanázie argumentujú právom pacienta rozhodovať o vlastnom živote. Pacient, ktorý je nevyliečiteľne chorý, ktorý po zástave srdca a dýchania znovu zresuscitovaný, trpí neznesiteľnými bolesťami, prípadne jeho životné funkcie sú udržateľné len medicínskou technikou, môže požiadať o úmyselné ukončenie života a lekár, ktorý ho usmrtí, alebo osoba na to úradne splnomocnená, je len vykonávateľom vôle, ktorá je v súlade s právnymi predpismi. Odporcovia predovšetkým upozorňujú, že legalizáciou eutanázie spolu s najprísnejšou spoločenskou kontrolou, môže dochádzať k jej zneužitiu alebo zdanlivo získaným súhlasom od chorých osôb. Lekár v ich ponímaní má právnu aj etickú povinnosť chrániť život. Lieky proti bolesti má podávať v dostatočných a kontrolovaných dávkach. Veľké bolesti by nemali byť dôvodom na vykonanie eutanázie. V súčasnosti sa budujú paliatívne sociálne zariadenia - hospice pre ťažko chorých, ktorí sú bez rodinného zázemia. Intenzívna opatera a ľudský prístup majú byť zárukou dôstojného dožívania a umierania.
Z hľadiska formy môžeme eutanáziu rozdeliť na aktívnu a pasívnu. Aktívna eutanázia je priame vedomé zabitie človeka napr. podaním smrtiacej infúzie. Aktívna nepriama eutanázia je neúmyselné skrátenie života v dôsledku zväčšujúcich sa dávok liekov tlmiacich bolesť. Pasívnu chápeme, ako zastavenie podpory životne dôležitých funkcií napr. vypnutie ventilátora alebo nepodanie jedla a vody s cieľom, aby pacient zomrel. Podľa vôle pacienta môžeme eutanáziu rozdeliť na dobrovoľnú - pacient sa sám rozhodne, že chce ukončiť život a nedobrovoľnú - pacient už nie je schopný sa sám rozhodovať.
Eutanázia z pohľadu histórie
Eutanázia sa prvý krát objavuje už v 5. st. p. n. l. v starovekej antike. V Sparte, kde sa vyznával kult kalokagathie - ideál harmonického súladu telesnej a duševnej krásy, ak rodinná rada uznala dieťa za choré alebo telesne postihnuté, dieťa utopili alebo zhodili zo skaly v pohorí Taygetos. V starovekom Ríme dieťa po narodení priniesli pred otca a on rozhodol o živote alebo smrti novorodenca. K výraznejším zmenám dochádza v súvislosti s rozvojom prírodných vied, lekárstva a liečiteľstva. Filozof Francis Bacon (1561 - 1626) vo svojom diele z roku 1605 prvý krát opisuje eutanáziu nie ako urýchlenú smrť, ale ako ľudský prístup a snahu o utíšenie bolesti až do príchodu smrti. Vyzýval lekárov, aby sa neodvracali od pacientov v terminálnej fáze žiadajúcich pomoc, ale nabádal, aby k zomierajúcim pristupovali s ľudským porozumením sa snažili sa zmierniť ich bolesti. V prvej polovici 19. storočia už smrť nebola považovaná za niečo zlé, ale ako odchod na iný možno aj lepší svet. Neskôr v 20. storočí následkom darwinovej evolučnej teórie a eugeniky sa o eutanázii začalo hovoriť v dnešnom zmysle slova. Nechvalnú popularitu eutanatických názorov zaistila nacistická ideológia v Nemecku. V roku 1920 vyšla v Nemecku kniha od právnika K. Brindinga a psychiatra A. Hocheho „Die Freigabe der Vernichtung unwerten Lebens" (Súhlas k ukončeniu života, ktorý nie je hoden žitia). Knihu využil nemecký lekár Gerhard Wagner, ktorý sa obrátil na Hitlera s požiadavkou, aby duševne chorí pacienti psychiatrických ústavov tzv. „Ballastexistenz" (niečo, ako ľudský odpad) boli usmrcovaní. Vodca súhlasil a idea dostala názov „program eutanázia". V Nemecku sa pod takýmto programom skrývalo vyvražďovanie postihnutých deti a dospelých, čo bolo odrazovým mostíkom pre holokaust. Program bol oficiálne uskutočňovaný v rokoch 1940 - 41. Hoci bol pozastavený, pokračoval fakticky až do konca vojny. Odhaduje sa, že pomocou eutanázie bolo počas vojny usmrtených až 120 000 ľudí.
Eutanázia v modernej spoločnosti
Na Slovensku legislatíva vykonanie eutanázie nepovoľuje. V ústave1 SR z roku 1992 sa hovorí: „Nikto nesmie byť pozbavený života". Trestný zákon2 striktne konštatuje, že trestného činu vraždy sa dopustí ten: „kto iného úmyselne usmrtí" alebo v § 207 ukladá povinnosť poskytnúť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti, alebo javí vážne poruchy zdravia. Najznámejšou krajinou, kde je eutanázia povolená je Holandsko. Zákon nadobudol účinnosť 1. apríla 2002. Avšak aby mohol byť tento čin beztrestný, musí byť splnených niekoľko podmienok. Pacient musí byť informovaný o prognóze jeho choroby a možnostiach jeho liečby, bolesť musí byť neznesiteľná a neutíšiteľná a znalecký posudok musia potvrdiť dvaja nezávislí lekári. O vykonaní eutanázie sa musí vykonať písomná správa, ktorá sa posiela štátnemu zástupcovi. Prvou krajinou v ktorej bola eutanázia legalizovaná bola Austrália teritórium Northern territory v roku 1996. O deväť mesiacov ju však federálny parlament zrušil. Za túto dobu bola eutanázia vykonaná na štyroch ľuďoch. Svojrázny prístup k otázke eutanázie má Švajčiarsko. Hoci ju nikdy oficiálne nepovolilo v niektorých častiach je tolerovaná a okrem lekárov ju môžu vykonávať aj laici. Preto sa Švajčiarsko stalo krajinou, kam chodia ľudia ukončiť život týmto spôsobom. Od roku 1998 je eutanázia povolená aj v štáte Oregon v USA, pričom jej legalizáciu museli rozhodnúť dve referendá. V súčasnosti je eutanázia povolená okrem uvedených štátov ešte v Luxembursku a Belgicku. Vo Francúzsku a Dánsku je povolená iba eutanázia pasívna.
Záver
Veľa lekárov zastáva názor, že možnosť aktívnej a pasívnej eutanázie by mala legálne existovať, samozrejme za prísnych kontrolovateľných podmienok, ako forma poslednej možnej pomoci, ľudskosti, úcty k ľudskej individualite a k právu človeka rozhodnúť sám za seba. Každý prípad však treba posudzovať individuálne. Prihliadať na dané okolnosti, stav pacienta, prognózu a hlavne samotný postoj a názor chorého.
