Kde sú tie zlaté časy, keď som bývala u rodičov v paneláku (!) a jediným zvukom neskoro večer bolo susedovo močenie do WC. (Viete, ako to dokáže uspať? Skoro ako letný dáždik). No ale aby som nebola až taká pozitívna, nájdu sa aj výnimky, ktoré potvrdzovali pravidlo práve v najnevhodnejších okamihoch (susedov maďarský rap ako podmaz pri učení sa na štátnice, kompletná prerábka bytu ďalšieho suseda počas môjho zvíjania sa v horúčke). Ale to boli iba okamihy, víkendy, prázdniny, keďže som 10 rokov svojho mladého života strávila na internátoch.
Prvých 5 bolo na strednej škole, čo boli relatívne kľudné noci, vďaka bdelým nočným vychovávateľom a vychovávateľkám. Tí už potom strpčovali len rána, kedy o 6.00 prišli do izby, nemilosrdne zažali svetlo a skríkli (ako naša obľúbená pani vychovávateľka prezývaná Janka Kocianka): "HELOU!!!" To mal byť asi ekvivalent pre "Dobré ráno, dievčatá, vstávajte". O to odlišnejšie na susedské vzťahy boli vysokoškolské roky. Davy mladých ľudí, ktorí sa utrhli z reťaze a prišli si to naozaj "užiť" na výšku. Preklínala som svoju poschodovú posteľ a seba na vrchnom lôžku, keď sa o piatej ráno chlapci nado mnou rozhodli tancovať rituálne tance na jednu jedinú pieseň, ktorú si púšťali asi 723-krát dokola. Tiež som hrýzla rožtek paplóna, keď sa moja spolubývajúca pravidelne každú noc zvalila na posteľ podo mnou s fľašou vody, usínajúc spánkom spravodlivo vyčerpaných (a ožratých) študentov. Prevaľovala som sa z boka na bok, keď si potom priviedla Fera (neskôr Jožka, Peťa, Stanka...) a rytmicky mi kolísali moju "loď". Však načo spať? Žijeme len raz...
Po úspešnom ukončení štúdia som začala pracovať a slávnostne som sa odsťahovala do prenajatej garzónky. Byt nado mnou bol prázdny, susedia naokolo boli dôchodcovia, proste balada. Až kým jednej peknej noci...Dup-dup, dup-dup...Niekto si rytmicky podupkával nad mojou hlavou, hudba bola stále hlasnejšia, ozýval sa dievčenský smiech a chlapčenské bručanie. Do vrchného bytu sa nasťahovali študenti. Mohla som nostalgicky spomínať na časy nedávne, ale tentokrát mi ráno budík zvonil 6.15 a nedalo sa ho posunúť s vedomím, že ešte mám zopár povolených absencií z prednášky. Tak som si to so študentmi vybavila osobne, no po čase, keď sa mi naskytla príležitosť na väčší byt, s radosťou som sa presťahovala.V byte býval predtým môj bratranec. Opísal ho ako nesmierne tiché a kľudné miesto. "Susedia tam nie sú takmer žiadni," povedal. To ma potešilo. Okrem svorky štekajúcich psov, ktorí mali bydlisko na pozemku obďaleč tam bolo naozaj tichučko. Jedného dňa sa do vrchného bytu nasťahovala mladá baba. Mala neobvyklú zábavku v posúvaní nábytku po plávajúcej podlahe. Dvadsaťkrát za deň. V kovových opätkoch. Mnohokrát som jej chcela do daru kúpiť papuče v tvare leva, psa, mačky, bársakého zvieraťa, len nech sú veľké a plyšové. Potom si "Baba" našla živého "samca". Snívalo sa mi, že si to v mojej posteli rozdáva nejaká dvojica. Nakoniec to nebol sen, ale našťastie ani moja posteľ. Boli to "Baba a Samec". Ale zvuková autenticita nemohla byť lepšia, ani keby som im sliedila pod posteľou. Môjmu sladkému spánku opäť odzvonilo...
Teraz ležím v posteli asi 1000 kilometrov od Baby, Samca, Študentov a aj tak neviem spať. A pritom som ani nevečerala slaninu...
