Zase som to podcenil. Nedostatok spánku si berie svoju daň a ja spoznávamaké sú to muky vydržať bdelý a sám za volantom. Sledujem autobus, v ktoromsú ostatní členovia dnešnej výpravy. Aj by som možno začal rozmýšľať, čo násčaká, ale všetku svoju energiu dávam do snahy nezaspať. Otváram okná - áno,kyslík je základ, no pomôže to tak na päť minút. Dám von z okna ruku, rannýstudený vzduch ma vcelku prebudil aspoň na nutné minimum. Zase kríza a mňanenapadá nič lepšie, ako to, že si začnem spievať. Možno ma zvuk môjhodisharmonického spevu udrží pri vedomí. Z počiatku iba hláskya zvuky, no potom som zložil svoj súkromný hit „Spišskááá, kde že si,áááno, už ťa vidím, ako vychádzaš z poza zatáááčky, óóó Spišskáááá". Čudujsa svete, pomohlo to. O čo ale bolo väčšie moje prekvapenie, keď smenezastavili a pokračovali ďalej. Nejako som si spomenul, že sme sa včerav noci rozprávali o Levoči. Minuli sme tabulu Levoča dvanásť kma mne vcelku odľahlo, že to nie je až tak ďaleko. Svoj najnovší hit somvenoval Levoči a po pár zatáčkach som už nôtil chválospev na levočsképaneláky, ktoré sa začali vynárať spoza kopca. Auto som zaparkoval, utekal dopotravín kúpiť dva energetické nápoje a hor sa do školy. Všetci ostatní užčakajú v aule. Vletel som dovnútra práve v čas. Pani riaditeľka akurátzačala rozprávať: „Vítame vás na Základnej Škole pre nevidiacich a slabozrakýchv Levoči."
Po malom príhovorea predstavení nasledovala prvá časť nášho dnešného programu. V prvýchdvoch radách sedeli a viacej menej poslušne čakalo presne štrnásť detí.Nás nie náhodou bolo tiež štrnásť. Postavili sme sa a pani učiteľkypostupne začali každému z nás prideľovať jedno dieťa a špeciálne okuliare,ktoré simulujú poškodenie zraku, ktoré má dieťa, ktoré nám bude robiťspoločnosť. Priznám sa, že keď som čakal v rade na človiečika, ktorýpripadne mne a ja nemu, tak sa mi miestami trošku triasli kolená,a to nie som žiadna citlivka. Bolsom posledný a pani učiteľka ma zoznámila s krásnou 14 ročnou dámoumenom Nikol. Dostal som okuliare, v ktorých bolo vidieť, ako asi za naozajhustej hmly. Pani učiteľka nám povedala, že Nikol ma bude nasledujúcu hodinusprevádzať po škole. Nasadil som si okuliare, podal jej ruku a pomaly smevykročili z miestnosti. V okuliaroch som videl dostatočne, aby som samohol orientovať sám, tak som si povedal, že keď už, tak už a zavrel somoči úplne. V tom okamžiku sa pre mňa svet zmenil a jediným zrakom mizostal Nikolin hlas a jej ruka, ktorá ma viedla bezpečne po celej škole.
Ani neviem, či som bol takýnervózny, ale zrazu som si uvedomil, že sa mi veľmi potí ruka. Nikol si tosamozrejme tiež všimla a pobavilo ju to. Prvé, čo ma naučila je, ako siudržiavať v bezpečí citlivé zóny, konkrétne brucho a hlavu. Bolozvláštne, že mi neverila, keď som jej povedal, že mám skoro dva metre, že somskoro dva krát vyšší ako ona, preto musí byť opatrnejšia pri prevádzaní. Znovusa tomu smiala. Druhá nutná lekcia bola o tom, ako sa držať pri stenea jednou rukou neustále sledovať jej líniu. Základy som zvládola vydali sme sa na cestu.
Prvázastávka bola Nikolkina trieda. Ukázala mi, kde sedí, kde má knižky, kde jeumývadlo a kde je asi to najdôležitejšie, klavír. Potom sme spolu „čítali"z ich učebníc a dokonca som dostal rýchlo kurz písania v bodovompísme. Naučila ma podpísať sa, ale keď sa mám priznať, tak si z tohopamätám iba A, čo je jedna bodka. Potom, čo sme pobehali celú triedu, smeodišli do internátnej časti školy. Ja som si uvedomil, aká starostlivá Nikolsprievodkyňa je. Ani schodík sme neminuli bez toho, aby ma naň upozornila.Pomaly som si zvykol na rytmus, ktorým sme sa hýbali, dokonca aj schodiskánerobili už problém. Stačilo sa držať pri zábradlí a ísť za Nikolkiným hlasom.
Vyšli sme na prvé poschodiea tam som na tvári zachytil vánok čerstvého vzduchu. Blížili sme sak oknu a ja si pamätám presne ten moment, kedy ma z nehozasiahlo slnečné svetlo. Cítil som teplo, jemný vánok a niečo, čo ťažkodokážem popísať, ale viem, že to bola modrá obloha. Zastavil som saa stále so zatvorenými očami som sa trochu vyklonil z okna. Vtedy somsa neudržal, otvoril som oči a na moment nasal do seba krásu oblohy.Zrazu som si uvedomil, že podvádzam a rýchlo oči zatvoril. Možno kvôlivýčitkám, možno z túžby podeliť sa o ten pohľad, som sa chcelrozprávať s Nikol o slnku, ale ako keby nechápala moje otázky,respektíve ako keby nerozumela, prečo je pre mňa slnko niečo výnimočné. Onasíce cíti jeho teplo, ale to je asi tak všetko. V tomto momente som siprvý krát uvedomil rozdielnosť nášho vnímania sveta.
Prešli sme celú školu, bolisme aj v práčovni, v ktorej si deti samé perú, lebo v škole saneučia len písať a čítať, ale aj úplne samostatne žiť. Nikol bola užpobavená tým, ako si chcem všetko ovoňať a ochytať. Cestou sme narazili -doslova - na Lindu, ktorú viedla zhodou okolností Nikolkina najlepšiakamarátka. Spolu sme išli do jedálne, kde už nás čakala desiata. Dievčatá náss Lindou usadili ku stolu a zakrátko pani kuchárky priniesli na stôlchleba a pomazánku. Natrieť si poslepiačky chleba nie je až taký problém,ako som si myslel. Aj keď som sa trošku zababral. Pýtal som sa ako vyzerájedáleň, lebo som si chcel vyskúšať, či si dokážem spraviť aj so zatvorenýmiočami priestorovú predstavu miestnosti v ktorej sedím. Na moje otázkyo tvare miestnosti druhé dievča reagovalo smiechom a ani za svetnevedelo pochopiť, prečo sa nepozriem. Hovoril som jej, že si chcem vyskúšaťaké to je nevidieť a preto ich otvorím, až keď sa exkurzia skončí. Terazkeď nad tým spätne rozmýšľam, tak mi to príde voči naším nevidiacim sprievodcomtrochu surové. Oni využívajúce posledné zbytky zraku, ktoré majú a jafascinovaný nepoznaným svetom nevidiacich skúšam „aké to je". Nikol tonevadilo, ona o zrak neprišla, takže necíti stratu, dokonca ma počas našejspoločnej hodiny trochu šokovala tvrdením, že ona by už ani zrak nechcela, žejej to vyhovuje. Ale jej kamarátka pár krát povedala „Človek si musí vážiťkaždý kúsok zraku" s takou vážnosťou a autoritou, že som ani nemukol.
Po exkurziisme sa s našimi sprievodcami rozlúčili s tým, že o štvrtej ichzoberieme do cukrárne. Prezliekli sme sa do pracovného a išli za pánomhospodárom a školníkom, aby nám povedali, čo treba spraviť. Asi po trochhodinkách bolo vidieť za nami dosť spravenej práce. Popri inom som si užil pristrihaní živého plotu krovinorezom.
Udrela štvrtá hodina a mysme sa znovu stretli s našimi sprievodcami. Tento krát sa ale naše úlohyobrátili. Zo školy, ktorá je priestorom deti, sme prešli na ulicu, ktorá savďaka nášmu zraku stala naším priestorom. Sprievodci sa nechali viesť a mysme nesmeli zabúdať, že musíme byť presne tak isto opatrní, ako boli opatrníoni, keď nás vodili školou.
Znovu som držal Nikol za ruku,znovu sa mi dlaň začala trochu potiť. Prekvapila ma tým, že najbližšie okolieškoly poznala naspamäť. Keď som ju upozornil na schod, tak iba zo smiechom odpovedala,že áno, ona o ňom vie, že tu to ešte pozná. No keď sme došli ďalej,nezostávalo jej nič iné, iba mi úplne dôverovať. Naozaj úprimne obdivujem akotieto deti dokážu dôverovať v podstate cudzím ľuďom, ktorí ich majú niekamzaviesť. Možno je to zvyk, možno preto, že sme boli pred pár hodinami v podobnejsituácii, ale obrátene.
Pri prechádzke Levočou som siuvedomil, že je to naozaj krásne mesto.Už, už som chcel pochváliť centrum, keď som si znovu spomenul, akú mladú dámuto vlastne vediem. Čo jej poviem? Že tu máte krásne kostoly a ďalšiehistorické budovy, že je dnes krásny deň a stromy v parku sú naozajmajestátne? Možno som to mal povedať, ale nedokázal som, dlaň sa mi na chvílkuzačala potiť o trošku viac. Veď pre moju spoločníčku je Levoča dnes ibateplý hluk áut, chodcov a zvukov, ktoré si ja asi ani neuvedomujem,zmiešaný s vôňami a pachmi z reštaurácií, výfukova obchodov. Je dnes krásny deň aj pre ňu? Neskôr mi povedala, že to bolkrásny deň, ale hlavne kvôli nám.
Prišli sme do cukrárnea každý si našiel svoje vlastné miesto. Ja som sedel samozrejmes Nikol a k nám si prisadla Linda s Nikolkinou najlepšoukamarátkou. Objednali sme si zákusky a niečo napitie. Nikolkina kamarátkasi presadla ku mne a očividne som sa jej zapáčil. Znovu musím povedať, ženie som žiadna citlivka, ale keď si ma začalo prezerať trinásťročné dievčas poslednými kúskami zraku, tak mi nebolo naozaj všetko jedno. A keďhovorím prezerať, tak myslím pekne z blízka. Tu som dostal možnosťnahliadnuť priamo do očí slepému dievčaťu a na ten pohľad nikdy nezabudnem.
Aj napriek tomu, že jej bielobiele oko skoro nič nevidelo som sa cítil, ako keby ma snímali röntgenom.Nedalo sa nič schovať a nikam utiecť. Trinásťročné dievča ma dokázalopohľadom úplne odzbrojiť a ja som iba čakal nato, kedy sa prestane dívať,lebo na nič iné som sa nezmohol. Potom, čo si ma do sýtosti poprezerala mala,velikánsku radosť, ani neviem prečo. Možno preto, lebo som neuhol. Možno preto,lebo ma na chvíľku zahliadla. Možno pre tisíc ďalších vecí, ktoré si nedokážempredstaviť...
Za krátko sme z cukrárne museliodísť. Nás už čakal autobus, deti čakala večera. Lúčenie bolo pre niekohonaozaj ťažké. Ani mne sa ľahko neodchádzalo. Posledné objatie, želanie všetkéhodobrého, niekde trošku sĺz a už sme išli každý svojou cestou. Myv autobuse do Dediniek, deti do školskej jedálne na ryžový nákyp.
To, či som dokázal v pohľade bielobielych očí nájsť bránu do ich duše, neviem. Aj o perlácha pokladoch, ktoré sa za týmito očami skrývajú mám iba tušenie. Je možnotrošku paradox, že so zavretými očami som dostal možnosť nahliadnuť do vlastnejduše a nájsť tam aspoň stopu po tom, čo ma spája s týmito deťmi. Zadeň ma naozaj veľmi veľa naučili a to ako som sa cítil v autobuse naceste domov neviem a ani nechcem opisovať, lebo nie všetko sa dá napísať,nie všetko sa dá prečítať a nie všetko sa dá vidieť.
Len jedno chcem ešte povedať:Ďakujem.
