Ľudia nastúpili do vlaku a my im mávame na cestu. Vždysom to chcel zažiť, takú tú romantickú scénu na železničnom nádraží. Vlak sapomaly rozbehol a my stále mávame. Približne desať ľudí na nástupištia približne dvadsať ľudí vo vagóne. Vlak pomaly zrýchľuje a jaa Tomáš bežíme za ním. Stále mávame, až sa stratí za zákrutou.
Posledný účastnícinastupujú do auta a Peťo ich vezie do Spišskej. Kývame na cestu, aj keď užnie tak romanticky, ale o to viac od srdca.
A jetu koniec.
„Tak takétoto je.“ Sedím na kraji hrádze, opieram sa o zábradlie, v ruke balenácigareta a v hrudi narastajúce teplo, ktoré sa rozlieva postupne docelého tela. Tých deväť dní ubehlo ako voda a v rámci zhonu, ktorýich sprevádzal som si ani nestíhal poriadne uvedomovať, čo sa deje. No teraz,keď je zrazu ticho a pokoj, na mňa začína doliehať niečo veľmi silné. Cítimsa trošku zaskočený a zmätený. Ešte teraz, už po pár dňoch od chvíle napriehrade neviem poriadne, čo napísať...
„Sem dámelanový materiál, sem metoďáky, sem elektroniku.“ Na priestore asi desať krátpätnásť metrov za hotelom sa rozvinulo veľmi zaujímavé divadlo triedenia nášhomateriálu. Chaos sa postupne zmenil na organizovaný chaos a organizovanýchaos na poriadok. Dokonca sa nám všetky tie veci podarilo viacej menej bezproblémov narvať aj do áut. Balenie sme prerušili presne o 15:15a začali si čítať odkazy. Preletel som nimi, lebo som v nich niečohľadal a na moje počudovanie som to nenašiel. Čítam ešte raz pozornejšie.Našiel som stopu. Čítam tretí krát a mám to. Znovu to teplo po celom tele. Znovuchvíľa, ktorú slová len ťažko zachytia.
„Áno, terazopatrne troječku a otáčky až na 27. Počkaj, o čom so to hovoril?“.
„O komínoch...“
„Aáá, jasne. Tak ako som tamliezol.....“
Nikdy by som neveril, žešoférovanie môže byť také náročné. Hlavne po predĺženom týždni počas ktoréhočlovek spí maximálne tak štyri a pol hodiny denne. No nakoniec sme tonejako spolu zvládli, aj keď môj spolujazdec miestami už snívals otvorenými očami.
Zhruba o pol jednejv noci sme dorazili do Bratislavy. Vykladáme materiál do štúdias vtipnými poznámkami týkajúcimi sa Maťa skladníka, telefónua nenudenia sa. Všetko je na svojom mieste a my sa od únavy pomalypotácame a prichádza niečo, čomu nerozumiem. Silné objatiaa rozlúčka. Aha, to akože sa teraz dlhšiu dobu neuvidíme? Divnéa v tej chvíli mi to prišlo veľmi nepravdepodobné. Teraz je tomiestami zvláštne smutná realita, aj keď sa to stále zlepšuje.
„Ono je to aj o tom, že ten,kto sa vracá, nie je ten, kto odišiel.“ Teda aspoň tak nejako podobne topovedal Peťo, keď sme vstupovali do Plaveckého Podhradia – malebnej dedinky,ktorú volám domov.
Je pol tretej v noci.Rozlúčil som sa aj s Peťom, ktorému som veľmi vďačný, že ma odviezol aždomov. Samozrejme, že už všetci spia a nedvíhajú telefón. Tak som skúsilstarú dobrú „kamienkovú“ metódu. Základ je zobudiť prvého psa, ktorý zobudíostatných psov, ktorí zobudia aspoň niekoho z osadenstva domu.
Psi zobudili moju drahú. Vidímako ospalo ide na balkón. Nahadzujem široký úsmev tipu „ahoj miláčik, to jeprekvapenie, že som došiel už dnes v noci a nie zajtra ráno“, načo schytámstudenú sprchu tipu „čo robíš bodrel, všetkých pobudíš, však si mal prísť ažráno, no poď už dovnútra, keď už si tu“.
Ľahnem si, zatvorím očia skoro okamžite zaspím. Tesne pred zaspaním ešte venujem úsmev všetkýmtým ľuďom, s ktorými som sa v ten deň rozlúčil, ale aj nerozlúčil.
Tak a teraz, aby bolov obraze aj nie len tých tridsaťdva potencionálnych čitateľov z radovúčastníkov našej krásnej akcie, tak musím aj ostatným ozrejmiť o čom somvlastne vyššie písal.
Vyššie zachytené útržky textu súimpresiami okamžikov záveru otvoreného kurzu CIVILIZÁCIA 2008 o ktorom sizvedavý a iniciatívny čitateľ určite nájde dodatočné informácie nainternete. O našom kurze nechcem zo široka písať, možno niekedy na budúce,ale skrátka by som to zhrnul do vety: „Dlhší týždeň, počas ktorého skupina ľudízažila veci, ktoré ešte pred tým nikdy nezažila a vzájomne sa zblížilas ľuďmi, ktorých by možno inokedy nestretla“. Táto vcelku dlháa vcelku suchá veta hovorí asi o tom, keď Vás niekto skoro až vytrhnez Vášho bežného stereotypu a nahradí ho zábavou, výzvamia posúvaním vlastných hraníc. Deväť dní je naozaj dostatočne dlhá dobra,aby sa aspoň nejaké hranice posunuli...
Posledné dni sa mi veľmi častoozýva v hlave veta, ktorú mi povedal Peťo pri príchode do Podhradia. Vtedyo pol tretej v noci som jej až taký veľký význam neprikladal, ale podvoch dňoch počas, ktorých sa mi stále, aj napriek tomu, že som bol už fyzickyna svojej posteli, nepodarilo vrátiť domov, sa k nej dosť často vraciam. Neboloa nie je ľahké vrátiť sa do starých koľají potom, čo som okúsil neznámea krásne cesty. Je to o to ťažšie, že sa mi ani veľmi vrátiť nechcea pritom, tak či onak sa vrátiť musím. Išlo to pomaličky, lebo som bolrozťahaný medzi Dedinkami – miestom v Slovenskom Raji, kde sme týždeň bolia Podhradím – miestom, ktoré volám domov. Najradšej by som tieto dvemiesta zjednotil, ale to bohužiaľ nejde.
Dlhšie obdobie svojho života sommal také skromné heslo „Nie som doma nikde, ale pritom všade.“ Na tento svojpostoj som bol v tej dobe vcelku hrdý. Teraz viem, že to bola ibavýhovorka a alibi pred sebou samým. V tej dobe mi to ale veľmipomáhalo, aj keď si pamätám aj na tú štipku seba ľútosti, s ktorou som toheslo prijal za svoje. Po návrate z kurzu som si nato spomenula vcelku dobre som sa na tom pobavil. Svojím spôsobom som sa nachádzal v podobnejsituácii – ten kto odišiel a ten kto sa vrátil sú skoro dve odlišné osobya ta osoba, ktorá sa vrátila si pripadá trochu ako cudzinecv prostredí, ktoré jej bolo a je domovom.
Pri pomyslení, že by som savrátil k starému heslu – doma nikde a všade – som sa iba zasmial. Nostále viac a viac mi vŕtal v hlave nápis na vyšívanom obruse, ktorý smeviacej menej z recesie zavesili na stenu v našej skromnej kuchyni: „Kto doma radosť nemá, márne juv cudzine hľadá.“
Nie, že by som nemal radosťz toho, že som sa vrátil. Skôr mi nebolo tak úplne jasné, kam som sa tovlastne vrátil. Chvíľu mi pripadalo, že doma som bol na kurze a teraz somsa vrátil do veľmi povedomej cudziny. No to bol iba prvotný šok z návratu.Potom sa to postupne vyrovnalo a na koniec sa stalo niečo, čo som vážnenečakal.
Pomohlo mi práve to nenápadnéslovíčko z nadpisu, ktorý máme v kuchyni. Radosť... Skrátka som si zrazu uvedomil, že riešim a pitvemúplne nepodstatné veci. Že hľadám domov tam, kde nie je a nikdy byťnemôže. Ja hlupák som si myslel, že štyri steny, strecha a prípadne ľudia,ktorí pod touto strechou bývajú sú základom domova a že vrátiť sa domovznamená IBA vrátiť sa do tohto priestoru, k týmto ľuďom. Niet divu, že somsa tam z počiatku cítil nesvoj. Vrátil som sa iba ja sám, bez radosti.Radosť ako keby zostala niekde v Slovenskom Raji. Ako keby som si juzabudol zobrať a do plného batohu a preplnených áut sa už nezmestila.Aký paradox, že špinavé veci som si pobalil veľmi svedomite a tonajdôležitejšie som zabudol na mieste.
Rýchlo som sa vrátilv spomienkach na miesta a situácie, kedy radosti bolo naozaj veľaa naozaj všade a opatrne som ju zobral k sebe.
Teraz ide všade so mnou. Spí somnou na posteli, sedí teraz vedľa mňa v kancelárii, pozerá sa so mnouz okna autobusu, kráča pri mne na ulici a dokonca mi pozerá ponadplece, ako teraz píšem tieto riadky.
Nebolo to ľahké, ale podarilo sami to. Nie len vrátiť, ale aj znovu nájsť domov, ktorý síce nie jez tehál, ale je o to pevnejší a bližší mi ako kedykoľvek predtým. Nosím ho hlboko v sebe a preto som zistil, že niet cudziny prečloveka, ktorému sa stala domovom Radosť.
