Od malička som mal našu hymnu l tomu celému cirkusu okolo nej, napríklad prečo pri nej dospeláci stoja a pozerajú niekam do prazdneho nekonečna, alebo kto presne sú ONI, čo sa stratia. Myslel som si, že to sú Nemci z II. svetovej vojny, s ktorými bojovali naši hrdinskí partizáni, alebo podobný dávny nepriateľ. Myslel som si, že sme ICH už porazili. Že už naši dedovia a pradedovia vyhrali a už je dobre. Malé pästičky zaťaté pri predstave ako dedko bráni Slovensko, pred zlým nepriateľom. Ako vyháňa svojou statočnosťou zbabelého nepriateľa, ktorý sa na neho ani neodváži vystreliť.
Už vtedy som si ale všimol jednu vec. Uprostred prvej slohy ako keby bolo prázdne miesto. Ako keby ľudia nevedeli poriadne, čo maju spievať, a ich doteraz silný odhodlaný hlas zaváhal, zakolísal a oni zaspievali skomoleninu. Ani, ani…
Ako som rástol, postupne som zisťoval, že sme vlastne nevyhrali, že ONI neboli nemeckí vojaci a že partizáni nevyhrali všetky naše boje. Poznanie sa postupne prehlbovalo a vyzeralo to horšie a horšie. Videl som okolo seba zbabelosť a spáčov. O prebraní a víťazstve nemohla byť ani reč. Spomenul som si, ako sa mi páčilo, keď ľudia spievali hymnu, keď som bol malý. Bol som na nich pyšný. Teraz pri príležitosti spievania hymny som mal na tvári iba cynický poloúsmev. A väčšinou som bol ticho. Znovu sa skoro vždy ozývalo to prázdne miesto v prvej slohe.
Ako keby nikto nevedel, či má zaspievať zastavme ich, bratia alebo zastavme sa, bratia. Rozdiel je jednoznačný. Nejak bolo, nejak bude, nepomôžeme si. Zatneme zuby a bude snáď trošku lepšie. Či zobrať to do svojích rúk? Tak ako kedysi dávno môj dedko v mojich predstavách vyhnal nepriateľa len svojou statočnosťou, aj my sa tak postavíme. Na Slovensku? Nikdy.
Po pravde Vám všetkým dlžím jedno obrovské a úprimné ospravedlnenie. To, čo sa spustilo protestom proti opiciam, ma doslova šokovalo. Zrazu ako keby sa ta neistota uprostred prvej slohy úplne stratila. Zrazu ako keby bolo úplne jasné, kto sú ONI a že nikto nebude čakať, kým sa niekam stratia. Mám z toho veľkú radosť.
Pokiaľ budeme v piatok spolu spievať túto pesničku, tak to možno znovu po dvadsiatich rokoch bude skutočná hymna. Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia.
