August/2007
Budík na mojom dosluhujúcom mobile, (ktorý mi uľahčuje komunikáciu s najbližšími dodnes) zazvonil už o 6 ráno. Keďže boli prázdniny, táto doba bola pre mňa dosť nezvyklá na to, aby som vstával tak skoro.
Pred sebou sme mali cestu z Banskej Bystrice do Popradu, kde sme mali vybaviť isté nezrovnalosti na notárskom úrade. Podľa predpovede nás čakal dusný, ale slnečný deň - piatok. Keďže náš štvorkolesový miláčik nedisponuje klimatizáciou, rozhodli sme sa, že si zvolíme trasu vedúcu cez "hory a lesy", kde Slnko interiér až tak nerozpáli (ďakujem človeku, ktorý vynašiel slnečné okuliare-bez nich by som bol stratený, nakoľko sme šli priamo proti Slnku na východ). Voľba teda padla na trasu BB - BR - Vernár - PP. Cestou späť sme chceli vidieť naše veľhory a okúpať sa v Liptovskej Mare.
V autoatlase cesta "vyzerala" byť rovná, až na horský priesmyk Vernár. V Poprade sme mali byť o pol deviatej. Mamka nakázala zbaliť nachystané osušky a plavky, jedlo a pitie. O siedmej sme vyrazili. Najskôr natankovať.
Premávka bola celkom v pohode, až na výpadovku z BB po Brezno. Keďže väčšina vodičov poznajúca tento úsek cesty išla relatívne plynule a rýchlo (až na pár autobusov a kamiónov), Breznom sme prechádzali už pred pol ôsmou. Odtiaľ nás čakala takmer prázdna cesta. (Neskôr mi došlo, prečo. )
Mamka (v úlohe kopilota) hlási, že nás čaká takmer rovná cesta s pár horehronskými tradičnými dedinkami. Ale to Brezno sa akosi naťahovalo - Brezno/mesto, Brezno/Halny, Brezno/Bujakovo, atď. Už som bol trochu nervózny, pretože pred nami ešte takmer 3/4 cesty a čas ukazoval 7:45. Hovorím si, dobre, auto zvláda aj ostrejšie zaobchádzanie v zákrutách (podobne ako ja :) ), tak som za mestom trochu pritlačil na pílu, až pokým ma nezačal navigátor krotiť :) . Hovorím: "ale no tak, mamina, auto treba občas prehnať-hovorili to aj v servise". "Hej Robko, ale keď budeš sám!", namietala. "Radšej prídeme o 10 minút neskôr, ako by sme mali niekde zničiť našu Bublinku". "Dobre, dobre, ako chceš...", vravím jej uberajúc nohu z plynu.
Konečne sa zjavila dlhšia rovinka, na ktorej sme ako-tak mohli stiahnuť meškanie. No len čo sme dosiahli to "správne" tempo, nasledovala ďalšia rázovitá dedinka. No čo už... Jednou z mojich zásad je, že v obci vždy dodržiavam max. povolenú rýchlosť, aj keď sa ponáhľam.
Musím však uznať, že Horehronie je región s prekrásnou scenériou. Pokiaľ nemáte "na krku" poľský kamión... Toho sme sa našťastie zbavili ešte pred Vernárom. Bolo už 8:20, keď sme prešli vrcholom Wernerpassu (tak by ho zrejme nazvali Nemci). Po zjazde z kopca nasledovala veľmi svižná jazda až do metropoly Popradskej kotliny, kde sme napokon dorazili o 8:40. Mali sme veľké šťastie, že úrad sa nachádzal iba pár stoviek metrov za "veľkým" roundabout-om. Zaparkovali sme na platenom parkovisku, ktoré síce nemalo parkovacie automaty, takže v časovom strese sme dúfali, že pojednávanie nebude preťahované a policajti na nesprávnom mieste... (Až cestou späť sme si všimli stánok s predajom lístkov na parkovanie. Lenže čo my- Bystričania, keď sme tu prvýkrát).
Na úrade nás už čakala pani notárka v preddôchodkovom veku (ináč, veľmi sympatická a vtipná, čo sa o väčšine ľudí pracujúcich v tejto brandži nedá povedať). Slušne sme sa ospravedlnili za meškanie a s mamou sme si sľúbili, že vždy pri ceste "do neznáma" si dáme časovú rezervu. Proces prebiehal štandardne. Až na jedno drobné faux - pas. Tým bolo to, čo nasledovalo po maminom telefonáte, potrebnom na overenie istých údajov súvisiacich s konaním.
Keďže svoj telefón si zabudla v aute (ako inak :D), požičal som jej môj dosluhujúci-na kredit. Po ukončení hovoru som s napätím čakal na správu o zostávajúcom kredite, o ktorej moja mama nemala zrejme ani potuchy a nechala si ho vo vrecku. O pár sekúnd sa z telefónu ozvalo: "Pľujem na teba, pľujem na teba jak na Slováka... keď si teda frajer... keď si frajer, tak ukaž". Najskôr na mňa mama hodila zlovestný pohľad, no milá pani notárka na to: "Slotu som volila a vždy aj budem! (smiech)". To už však bolo našťastie pojednávanie na konci. Rozlúčili sme sa, ešte raz ospravedlnili za trapas a zamierili na parkovisko. A ako na potvoru - policajti pred našim autom. Pomyslím si "Ej bo.. , máme problém". No ako sme prišli bližšie, zistili sme, že riešia drobný ťukanec pri parkovaní na vozidle pred nami. Vydýchli sme si a zamierili do Tatier.
Cez Tatry viedla kvalitná asfaltová cesta, no panoráma lesov, zničených víchricou z roku 2004, ma úplne šokovala, nakoľko som ju videl prvýkrát. Cestou sme sa ešte zastavili v motoreste, z ktorého sme na hlavnú cestu vychádzali asi 15 minút (vďaka ohľaduplnosti našich vodičov...) a pobrali sa k Mare.
Konečne na diaľnici! Samozrejme, pri nasledovaní auta pred nami v rýchlom pruhu sa nás oboch snažil predbehnúť nejaký (zrejme) nadrogovaný Čech v červenom BMW staršieho ročníka. Ešteže čo! A pred ním autobus... Ešte by sme sa dostali do kolíznej situácie. Radšej som pribrzdil a pustil ho pred nás. V podobnom duchu cesta pokračovala až k LM...
Mamina už bola celá natešená, ako sa okúpe v studenej vode. Koniec-koncov, aj ja, ale sústredil som sa hlavne na jazdu. Samozrejme, už asi 5 km pred Bešeňovou, pozdĺž celej Tatralandie a až k priehrade boli rady áut parkujúcich na krajnici po oboch stranách. Po zhruba 20 minútach sme našli aké-také miesto na parkovanie, dokonca blízko nejakej "neobjavenej" pláže.
Už trochu nedočkavo sme vystúpili, vzali sme batoh s vecami a zamierili k vode. Ešte sme sa ani nezložili, mama sa začala vyzliekať, hovoriac, nech jej podám plavky. V batohu bolo všetko, len akosi som tam tie plavky nevidel. Tak som všetko povyberal na zem. Uteráky, minerálka, krémy, nejaké ovocie, chlebíčky. Potichu vravím: "Plavky ostali asi doma". Už si ani nepamätám, akú nadávku mi adresovala, ale dobre si pamätám, že tým sa náš výlet skončil. O to horšie vyznieval fakt, že teplota vzduchu bola už pomerne vysoká. Potom som si predsa spomenul-plavky boli zavesené na stoličke pri ostatných veciach.
Bez jediného slova sme prešli až po Donovaly, kde mama zahlásila: "Viac s tebou na výlet nejdem". Vydržalo jej to necelý týždeň. Našou ďalšou destináciou bola Hodruša-Hámre, kde som si dokázal vylepšiť svoju "reputáciu". (Ešteže sa mama bojí šoférovať, zrejme by išla sama :D)
P.S.: Práve ste spoznali moju najhoršiu vlastnosť - roztržitosť.
