Príprava na náročný deň
Predpoveď počasia sľubovala horúce, ba až tropické letné počasie, pričom popoludní bolo treba počítať s možnosťou prehánok či búrok, najmä v horských oblasiach. Keďže bola druhá polovica júla, vlhkosť vzduchu bola pomerne vysoká a teplota vzduchu takisto. Meteorológovia sľubovali až 34 st. Celzia a práve preto som sa rozhodol, že nebudem tieto horúčavy trpieť v nížinách južného Slovenska, ale vyberiem sa radšej na hory trochu sa ochladiť a pokochať krásnymi výhľadmi s horskou panorámou.
Keďže východiskový bod mojej celodennej túry sa nachádzal až takmer 140 km od cieľa, rozhodol som sa obohatiť svoj cyklovýlet o ďalšie radovánky pri preprave vlakom, ktorý ideálne dopĺňa možnosti cykloturistiky na Slovensku.
V deň predtým som sa predzásobil müsli tyčinkami, keksami, jablkami, marhuľami a horkou čokoládou, aby som mal dostatok energie na zdolanie vyše 1200-metrového prevýšenia a veľkej vzdialenosti. Z nápojov som okamžite vylúčil akékoľvek umelo sladené tekutiny a dal som radšej prednosť fľaši jemne perlivej minerálky a litru a pol citronády. Tu by som rád upozornil na to, že medzi vhodné ovocie na podobné plány rozhodne nepatria banány ani broskyne, pretože pri vysokých teplotách v uzavretom priestore extrémne rýchlo podliehajú skaze. Okrem toho bolo nevyhnutné dobiť batérie do fotoaparátu a svetiel na bicykli.
Prvé kilometre
Budík zazvonil krátko po pol siedmej ráno, pričom vlak mal odchod z Lučenca o 8:29 hod. Môj (zatiaľ) najdlhší cyklovýlet sa začal zdolaním takmer 20-km úseku do Lučenca. Pred stanicou mi na tachometri svietil stav: 19,97 km. Čas jazdy: 38 min 40 sek. To sa šlapalo ešte ľahko, teplota bola znesiteľná, ale už ráno bolo jasné, že bude poriadne horúco. Obloha bola krásne čistá a Slnko postupne prehrievalo vzduch. Rýchlik 930 Ipeľ do Zvolena prišiel s 3-minútovým meškaním, bicykel som rýchlo naložil do staručkého vozňa BDs bez hákov na bicykle v batožinovom oddieli a pomaly sme sa rozbehli až na obligatórnych 100 km/h. V Lovinobani však nastala "zmena plánu" - takmer 10-minútové čakanie na prechádzajúci nákladný vlak, čo mi na pokoji nepridávalo, keďže vo Zvolene ma čakal ostrý prestup na R 811 Horehronec. Našťastie aj on mal krátke meškanie a s rezervou 3 minút som stihol aj s bicyklom prebehnúť cez 3 nástupištia, samozrejme, podchodom, ako prikazuje "Pragotron" a Železničná polícia.
Na Horehronci už na mňa čakal novší vozeň BDshmee s priestorom pre bicykle, avšak naprotiveň, opäť bez hákov, čo na našich koľajniciach nie je žiadna výhra, najmä ak bicykel správne neopriete. Ja som ho však umiestnil do rohu, a to tak, aby sa kolesá nemohli voľne pohybovať a sedadlo bolo v kontakte so stenou.
Ideálny priestor vo vlaku pre bicykle si predstavujem nasledovne:
Elektrický rušeň "Plecháč" v Banskej Bystrici vystriedal dieselový "Okuliarnik" a pre mňa konečná stanica Červená Skala sa už "nebezpečne" blížila. Čím viac sme sa pribžovali k horám, tým viac narastala kopovitá oblačnosť, až napokon nebolo vôbec vidno vrcholky hôr, vrátane Kráľovej hole. No ja som svoj výlet napriek tomu nechcel vôbec prehodnocovať.
V Červenej Skale vlak dosiahol nadmorskú výšku 824 metrov, čo bola pre mňa referenčná hodnota pre výstup. Horehronec na čele s "Renátkou" si odbafkal ďalej do Margecian a ja do Šumiacu, ktorý je akousi vstupnou bránou pre výstup na Kráľovu hoľu. Odtiaľ ide o najkratšiu cestu na vrchol. Informačné cedule uvádzajú čas pešej túry na 3 hodiny 45 minút. Podľa mojich výpočtov by sa to na dvoch kolesách dalo stihnúť za polovicu tohto času. Nebol som ďaleko od pravdy...
Cesta k oblakom Od Červenej Skaly do Šumiaca sú to necelé 3 kilometre, ktoré spríjemňuje najmä veľmi kvalitná asfaltová cesta a panoráma Nízkych Tatier, ale energiu vám uberie hneď začiatok obce, kde je takmer také strmé stúpanie ako na samotný vrchol Kráľovej hole, avšak s dĺžkou len okolo 300 metrov.
Prichádzajúca prehánka ma popohnala, aby som sa včas stihol ukryť na miestnej autobusovej zastávke v nadmorskej výške rovných 900 metrov. Našťastie ma stihlo trafiť len niekoľko kvapiek a ja som si tak spravil svoju prvú, aj keď nechcenú prestávku, počas ktorej som vypil zvyšnú minerálku z ruksaku, aby som ho čo najviac odľahčil. Dve plné fľašky objemu 700 ml som nechal v stojanoch na bicykli.
Po krátkej prestávke som sa vydal na kontinuálne stúpanie až do nadmorskej výšky vyše 1946 metrov. No krátko za obcou (asi 200 m - za "vratnou" zákrutou) ma čakalo nemilé prekvapenie v podobe zmeny povrchu cesty na štrkový, čo pre môj crossový bicykel s úzkymi plášťami predstavovalo zvýšené riziko v podobe prepichnutia duše. Preto pri sebe vždy nosím dve náhradné. Myslím, že nosiť súpravu na opravu defektu je nepraktické, pretože ako budete hľadať dieru v duši mimo civilizácie ...? Pohodlnejšie je vymeniť prepichnutú dušu za novú a odpadá tak problém postupnej straty tlaku v pneumatike v dôsledku prípadného nedokonalého prelepenia poškodeného miesta.
Hneď na začiatku štrkovej cesty (podľa turistickej mapy vloženej v SME to mala byť asfaltka, ak legenda informovala správne) bola značka zákaz vjazdu vozidiel s výnimkou vozidiel Lesov SR a pracovníkov vysielača. Pri značke stála "vrátnička", typická pre Horehronie...
Pri fotení sa na mňa divne zahľadela (asi som nebol jej typ :-) ), a tak som okolo nej s rešpektom, ale rýchlo prefrčal a ďalej pomaly postupoval k výšinám. Kamienky boli rôznej veľkosti, v hlbšom štrku zadné koleso občas prekĺzlo, no po prvotnom "šoku" som to bral ako fakt, s ktorým nič neurobím a prípadnou zlosťou by som si len uberal drahocennú energiu z müsli tyčiniek. Okrem tých mi elán dodávala hudba z MP3-prehrávača, pre istotu len do jedného ucha. Inak hudbu za jazdy zo zásady nepočúvam, obzvlášt nie v cestnej premávke, ako poniektorí naši spoluobčania jazdiaci na korčuliach či bicykloch (ak sú, tak mi to prepáčte, najmä ženy počas jazdy v obci).
Zhruba v tretine kopca som stretol skupinku cyklistov (vrátane jednej cyklistky) na horských bicykloch s hrubými plášťami, ktorí ma vyzývali na vzájomý súboj o najrýchlejší výjazd na vrchol, čo som radšej zdvorilo odmietol, keďže by to vyzeralo asi ako preteky Rally Paríž-Dakar na Nissane Patrol proti Audi A6.
Neskôr sa oproti mne vynorili dve Avie s drevom, čo bolo v poriadku, no neviem, či neskôr prechádzajúci Citroen C3 práve patrí na Kráľovu hoľu. Na pravej strane cesty sa potom ukázal pekný výhľad na Šumiac.
Ďalšie kilometre pre mňa znamenali tečúci pot, ktorý ma donútil urobiť si krátku pauzu, po ktorej som už šiel bez prilby a slnečných okuliarov. Tie neboli potrebné, pretože oblačnosti začalo opäť pribúdať. Dvaja ďalší cyklisti, rútiaci sa dolu svahom, kričali, že "hore je zima, ale stojí to za to". Posledné takmer 4 kilometre pod vrcholom sa opäť "vrátila" stará (doslova) dobrá asfaltka, čo spríjemnilo šlapanie do pedálov a zmiernilo dopady únavy. Nebezpečenstvo však číhalo v prichádzajúcej orografickej búrke, čo na holých planinách (preto Kráľova HOĽA) mohlo spôsobiť priamy zásah blesku, pretože kilogramy hliníka na dvoch kolesách sú v takom prípade skutočne pojazdným hromozvodom. Mne to však už bolo... ehm... u zadku, lebo som mal pred sebou už len nejaké dva kilometre a pri sebe žiaden úkryt. Aby ma hromy a blesky nevyrušovali, dal som si do ucha aj druhé silikónové slúchadlo a hneď sa mi ťahalo lepšie.
K hlavným prejavom búrky sa pridali aj sprievodné javy - kvapky - a posledných asi 150 metrov som pedálom odovzdal svoj maximány výkon, čím som si vylepšil priemernú rýchlosť a čas jazdy :)
Prekvapením však bola teplota vzduchu, ktorá zo "šumiacovských" 27 stupňov poklesla na drsných 13...
Našťastie pre turistov je na vrchole Kráľovej hole v budove vysielača zriadená uzavretá oddychová miestnosť s radiátorom a knihou návštev. V nej som si vyzul tenisky, doplnil energetické zásoby a čakal na rozplynutie hmly.
Traja premočení turisti opustili toto útočisko a mne tak zostala prázdna miestnosť, čo som využil na prezeranie knihy návštev, v ktorej som našiel zaujímavé postrehy.
Takmer by som zabudol! Údaje o jazde:
Dĺžka trasy (Č. Skala - KH): 14,76 km;
čistý čas jazdy: 1h 36 min;
prevýšenie: 1122 metrov;
priemerná rýchlosť: 9,1 km/h.
Po zhruba hodine sa konečne popretŕhala oblačnosť a naskytli sa tak aspoň čiastočne panoramatické výhľady na rôzne pohoria a kotliny, pričom mňa zaujala najmä scenéria Vysokých Tatier.
Podľa očakávaní boli aj tieto zahalené oblakmi, aj keď nie úplne. Nabudúce si výlet do hôr naplánujem určite niekedy na jeseň, kedy bude čistejší vzduch a lepšia vodorovná dohľadnosť. Zaujali ma smerové tabule na lúke, kde bola uvedená informácia hodná ocenenia: "Na obnovu značkovania zničeného víchricou v roku 2004 prispeli českí turisti KČT Praha."
Pokochaný pohľadmi a plný pozitívnej energie som sa pustil dole z tohto "monštra" a cestou som stretol upachtených cyklistov, ktorí sa ma márne pokúšali vyzvať na súboj :-)
Na rovnej asfaltke som sa rozbehol až na 65 km/h, no na viac som si netrúfol, keďže povrch vozovky bol ešte vlhký a dezén na plášťoch pomerne zjazdený. Pred "štrkovkou" som s rešpektom spomalil na cca 30-35 km/h, ale aj tak zo mňa (aj z kolies) tie kamene takmer dušu vytriasli. Za celý zjazd po tejto ceste som zadok ani len na sedadlo nespustil. Predbehol som akési plazúce sa auto a opäť som si dal kratučkú pauzu na kontrolu plášťov. Boli celé, tlak konštantný.
Pri značke už tentoraz nebola žiadna krava, a tak som bez obáv nabral rýchlosť v ústrety asfaltke. Rozlet však rýchlo zastavil miestny bača s dotyčnou kravičkou na vodítku. Ešteže ma brzdy nesklamali. Poďakoval sa mi, že som mu nezmasakroval jeho obživu. Do Červenej Skaly som opäť šiel až na doraz v snahe "dohnať čas". Nakoniec sa to podarilo za 27 minút. Myslím, že za ideálnych podmienok s celoodpruženým bicyklom a absenciou pudu sebazáchovy by sa to dalo stihnúť aj pod 20 minút...
Nakoľko som mal prebytok času na spiatočné spojenie smer Lučenec, rozhodol som sa skrátiť si čakanie na vlak cestou smerom domov. Do Brezna to bolo z Červenej Skaly len 43 km, tak prečo si nevychutnať krásy Horehronia? Jediným limitujúcim faktorom tejto časti trasy bol protivietor a relatívne vysoká teplota. Do Brezna som však prišiel za 1 h 46 minút. Časovú rezervu som využil na výbornú pizzu v centre mesta a aj tak mi ostalo ešte vyše hodiny a pol. To mi už nedalo a aj napriek pokročilej večernej hodine som sa rozhodol "potiahnuť to" až do Banskej Bystrice, kam ma sprevádzal nádherný západ Slnka, svieži vzduch (18 stupňov) po búrke a našťastie len miestami sa odparujúca vlhká cesta. Cestou v Slovenskej Ľupči som stihol urobiť poslednú fotku tohto "rekordného" dňa. Jediné, čo ma v tej chvíli mrzelo, bola jasná obloha už aj nad Kráľovou hoľou. Škoda, že nebola skôr.
V Banskej Bystrici bola už takmer tma, tachometer ukazoval čas 20:50 a do odchodu vlaku do Zvolena ostávalo takmer 40 minút. Niežeby som v nohách necítil únavu, no sedieť v stanici medzi bezdomovcami a holubami sa mi nechcelo. Vlak pristavený ešte nebol. Do Zvolena som tak šiel potme cez dedinky Vlkanová, Hronsek, Veľká Lúka a Sliač, v ktorom mi popred stroj prebehla čierna mačka, ale prežila to, a ja takisto. No skoro som spadol z bicykla, keď som na poslednú chvíľu zbadal bláznivého bežca-samovraha v protismere, ktorý nebol absolútne nijako osvetlený. Dúfam, že si prečíta tieto riadky a vstúpi si do svedomia. Na železničnej stanici vo Zvolene ma už čakal motorový vozeň radu 812 so známym rušňovodičom z Jesenského. O necelú polhodinku sme sa konečne pohli a uzavrel som tak svoju 161-kilometrovú cyklistickú epizódu.
