S obrovskou radosťou a zároveň smútkom som znova dostala šancu vidieť nekonečné stepi, púšte, lesy, krásne jurty a stovky koní voľne sa ženúcich po tisíckach kilometrov štvorcových. Pozorovala som okolitých účastníkov a potichu sa smiala niektorým ich poznámkam o diere v zemi, čiže záchode, či neexistujúcom súkromí v jurte, kde žijú spolu štyri generácie. To sú všetko otázky, na ktoré som už miliónkrát musela odpovedať. Avšak jedna mi vŕta v hlave doteraz. Vplyv západnej, konzumnej kultúry na tú východnú, presnejšie mongolskú. Trochu ma zaskočilo, koľko ľudí zvaľuje práve na nás, západné kultúry, že sme príčinou konzumného života iných národov. Netvrdím, že na tom nemáme svoj podiel, to určite nie. Avšak, keď sa pozrieme do histórie, mongolské kmene si počas existencie a rozkvetu Mongolskej ríše veľmi rýchlo zvykli na neuveriteľný prílev rôznych vzácnych kovov, šperkov, materiálov a bohatstva. Tento „konzumný“ spôsob života dospel až do takého štádia, že mnohé rodiny sa vzdali tradičného spôsobu života, kočovania, chovania dobytka a užívali si dary a ťažko vydobyté vzácnosti z iných kultúr. Prerástlo to až do takej miery, že Hodvábna cesta musela prechádzať územím Mongolskej ríše, inak by vtedajšie mongolské kmene nenasýtili svoje túžby. Po zániku tejto najväčšej ríše boli mongolské kmene rýchlo vyhnané zo svojich bývalých území a zahnané ďaleko od obchodných ciest a záujmov okolitých vládcov. Pre niektoré kmene bol návrat ku kočovnému spôsobu života veľmi ťažký a Mongolsko sa tak, bohužiaľ, na pár storočí stratilo z geopolitickej a obchodnej mapy sveta.
Napriek tomu, že západné kultúry sa považujú za strojcov konzumného spôsoba života, po niekoľkých cestách do Ázie si vôbec nemyslím, že sme v tomto „fachu“ takí dobrí ako Aziati. Po príchode do Mongolska som bola doslova šokovaná posadnutosťou Mongolov krásou, drahým oblečením a najnovšou elektronikou. Mongolské ženy sú krásne, ale mestské dievčatá už zďaleka nie sú také prirodzené ako nomádky žijúce v ďalekých stepiach. Každodenné sledovanie kórejských telenoviel, bieliace krémy a sny o plastike sa stali súčasťou ich života. Tak, ako my chodíme do solária, ony chodia do bieliacich salónov. Tak, ako my sa po dovolenke chválime svojou krásne snedou pokožkou, ony si zoberú ďalšiu dovolenku, aby sa im v práci neposmievali. Nikdy nezabudnem, keď som po školských prázdninách prišla naspäť do práce neskutočne hrdá na svoj krásny odtieň a hneď pri vstupe ma čakal kolega, ktorý povedal: „Vyzeráš otrasne!“
Oblečenie robí človeka, avšak v Mongolsku to platí dvojnásobne. Kým nomádi chodia celý rok v jednom deeli (deel – tradičné oblečenie Mongolov), ktorý ich chráni pred slnkom, vetrom, snehom či dažďom, Mongoli v mestách si kvôli oblečeniu berú aj pôžičky. Nikdy nezabudnem ako som s kolegyňou, ktorá zarábala takmer päťkrát menej ako ja, šla nakupovať topánky na prichádzajúcu zimu. Keďže som poznala jej finančnú situáciu, snažila som sa vybrať topánky v rozumnej cene, jej sa však všetko zdalo príliš lacné. Až kým jej do oka nepadli krásne čižmy, ktorých cena sa rovnala jej mesačnému platu. Túto kúpu som jej rýchlo vyhovorila, teda aspoň som si to myslela. Po neúspešnom nákupe sme šli domov, no ona prišla na druhý deň do práce práve v tých topánkach, ktoré ju pripravili o mesačný nájom, potraviny a dopravu.
Posadnutosť Mongolov technológiami sa im vôbec nedá vyčítať. Kto mal možnosť vycestovať do Ázie, určite si všimol, že v metre sa ľudia nerozprávajú, no len pozerajú do svojich telefónov. V autobuse vidíte 70-ročného dedka hrať Candy Crash alebo malé ročné dievčatko oblizovať rozbitý smartfón. Aj z tohto dôvodu som vždy pokladala za nezmysel tvrdenie, že utečenci nemôžu byť až takí chudobní, keď majú smartfóny. Ale veď tie si už môže dovoliť každý! A nejde tu ani tak o peniaze ako o prestíž. V Ázii musíte mať, samozrejme, ten najnovší a najväčší, ale keďže tie má už skoro každý, trendom sa stávajú najhlúpejšie a najkrikľavejšie obaly, trblietky a podobné vymoženosti. V Ulánbátare dokonca existujú obchodné domy, kde sa na prvom poschodí predávajú iba nové mobily, na druhom použité mobily, na treťom príslušenstvo a na štvrtom funguje oprava. A to je krajina s troma miliónmi obyvateľov! Vtipné mi prišli aj mobilné čísla, ktoré sú v krajine veľkým biznisom. Moje číslo bolo ľahko zapamätateľné, preto som dennodenne prijímala veľké množstvo hovorov a ponúk na jeho odkúpenie. Čím viac rovnakých, vzostupných alebo zostupných čísel, tým lepšie. Človek vlastniaci číslo 8888 8888 je jednoducho miliardár.
No s najväčším nepochopením som sa stretla pri autách. Keďže mestskí chlapi už nemôžu jazdiť po krásne upravených cestách veľkomesta na koni, vymenili ho teda za auto. Aj tu platí pravidlo, čím väčší, tým lepší. To sa však v Ulánbátare, v meste, ktoré bolo vybudované pre max. 300 tisíc ľudí, praktizuje už ťažšie. V praxi to znamená, že čím má človek väčšie auto, tým je väčší frajer. Moji mongolskí priatelia mi často hovorili, ako si dlho nemohli nájsť žiadnu prácu, keďže na pohovor prišli v malom aute, s lacným mobilom a nie v najdrahšom oblečení. Časy sa však pomaly menia a ľudia už nevyhadzujú toľko odpadkov na uliciach ako kedysi, viac sa starajú o svoje prostredie a svoje deti učia vážiť si vedomosti a nie odtieň pokožky. Snáď sa im to podarí skôr ako nám.
