Moja 2 a pol ročná dcérka po pol hodine zaspí a ja sa snažím tiež. Je to asi vekom alebo kopancami malého futbalistu v bruchu a na spánok v nedeľné ráno musím zabudnúť. Pred týždňom sme sa vrátili z 3-týždňovej dovolenky v Európe. 3 krajiny, 4 mestá, nekonečné cestovanie. Pýtam sa sama seba, či to stálo za to. Časový posun, dlhé presuny medzi regiónmi a neuveriteľná únava. Po návrate do Mongolska mi trvalo dosť dlho, kým som sa vrátila do normálu. Prvé dni v Európe sme museli vstávať v noci, keďže malá sa riadila mongolským časom a bola neskutočne zvedavá, kde to sme. Presuny boli najťažšie. Dva dlhé lety, hodiny na preplnenom letisku. Vlaky, električky, autobusy, taxíky. Nabudúce si to naplánujeme určite inak. Alebo zostaneme v rovnakej časovej zóne, Bali, Thajsko a Singapur, máme na to-go liste.
Malá sa vrtí a snaží sa naspäť zaspať, ja si pootváram viacero aplikácií a vyskočí na mňa nová pesnička od Horkýže Slíže. Siaham po bezkontaktných slúchadlách, ktoré podľa mňa vymysleli pre matky s malými deťmi. Ja som vďaka nim skončila 2. magisterské štúdium, zúčastnila sa množstva Zoom mítingov a hlavne si zachovala aspoň nejaký kontakt so svetom. Okrem Horkýže Slíže si pustím obľúbené Heľenine Oči a so spánkom je koniec. Namiesto prenatálnej jogy premýšľam nad otázkami, ktoré sa opakujú v každom rozhovore, či už pre slovenské alebo mongolské médiá. Čo mi v Mongolsku chýba najviac a či sa nechcem vrátiť naspäť domov. Najviac mi chýba náš humor a hudba. Tak ako doma som sa nenasmiala už veľmi dlho. A to len počúvaním cudzích rozhovorov. Nad návratom rozmýšľam každé ráno. Každý večer si ale poviem, že ešte na to nie je čas. Aby som sa mohla vrátiť, musím ešte pozbierať viac skúseností.
O 6. má už človiečik v bruchu veľký hlad. Ja som na seba v 2. tehotenstve veľmi hrdá. Neprepadávajú ma pocity hladu tak ako pred 3 rokmi. Keď už ma prepadnú, väčšinou stiahnem po niečom zelenšom a zdravšom. Pred pár dňami sme sa s dcérkou vybrali na „Deň rodiny”, ktorý organizovala manželova firma. Odkedy dostal novú prácu v najväčšej ťažobnej firme v Mongolsku, stali sme sa súčasťou určitej skupiny obyvateľstva, ktorá je na jednej strane nenávidená a na druhej závideniahodná. Len vďaka takýmto firmám má ekonomika Mongolska nádej na prežitie, ale keďže sa bohatstvo z obrovského množstva nerastných surovín častokrát nerozdelí rovnomerne medzi obyvateľov, výsledky sú očakávané. Ľudia ich jednoducho nemajú v láske a vinia za všetky problémy v krajine. Na druhej strane sú ale platy a podmienky oveľa lepšie ako v akejkoľvek inej firme či organizácii v Mongolsku. A to sa, samozrejme, mnohým taktiež nepáči. Hlavne tým, ktorých vyhodili, alebo ich nikdy neprijali.
Na Dni Rodiny dostávame zadarmo zmrzku, cukrovú vatu (ktorú odmietame) a balíček s obedom. V balíčku s obedom sa skrýva prekvapenie od Burger King-u v podobe hamburgeru, kuracích nugetiek, hranoliek a Pepsi. Čakáme v rade pre balíček pre malú a dostáva sa nám rovnaké prekvapenie, len s trochu menším hamburgerom. V nemom úžase beriem balíček a pozerám na malú, ktorá si z balíčka zoberie 3 hranolky a ničoho iného sa ani nedotkne. Na fast food nie je naučená (našťastie) a celkovo jej nechutí. Pozerám sa na rodiny naokolo, ktoré sa v horúcom počasí napchávajú hamburgermi. Pri odchode vyhadzujeme polovice svojich balíčkov, čo mňa ako človeka pracujúceho v odpadovom manažmente veľmi bolí.
Cestu do Európy sme potrebovali, aby sme si uvedomili, čo nám chýba a čo musíme my ako spoločnosť a jednotlivci zlepšiť. Detská obezita a neuveriteľný nedostatok pohybu detí ale aj dospelých je v Mongolsku na každom kroku. Nedostatok zdravého jedla je kritický. Zdravo sa tváriace pekárne a reštaurácie sú také drahé, že si ich môže dovoliť možno 5 percent obyvateľstva. Zeleninu a ovocie tu máme v limitovanom množstve, aj to iba v lete. Už keď sa veľké medzinárodné spoločnosti rozhodnú pre Burger King počas Dňa Rodiny namiesto zdravších možností, tak niečo nie je v poriadku. Človek asi pochopí hodnotu toho, čo má, až keď to stratí. Mne chýbajú trhy, ovocné poháre a bázové limonády.
S manželom sme museli vyzerať v Európe hlúpo. Len tak sme sedeli na lavičke a napchávali sa buchtami s tvarohom. Buchty síce v Mongolsku máme, ale nechutia tak dobre ako tie naše. Pozeráme sa okolo seba a zisťujeme, že aj mesto môže mať krajšie farby. Len pre vysvetlenie, v našom Uláne sa všetky farby časom zošúchajú, zašpinia alebo zničia. Niekedy mi to pripadá, že sa všetky farby skôr či neskôr zmenia na šedú. S prachom, pieskom a znečistením tu máme veľký problém. Je milé občas si pripomenúť, že mestský život môže byť farebnejší. Ďalej nám do očí bije priestor a čistota. V parkoch na Slovensku nie je toľko smetia ako u nás. Bohužiaľ, tie odpadky sú teraz aj na mongolskom vidieku, kam sa v týchto dňoch počas festivalu Naadam vyberajú všetci obyvatelia Ulánu. A ten priestor, parky, zelené a modré miesta v meste. Aktivity a možnosti, bezpečné ihriská pre deti. V Uláne mi toto všetko chýba. Znova sa zamýšľam, či by nebolo lepšie sa vrátiť. Minimálne pre naše deti.
Po veľmi dlhej pauze som sa vrátila k písaniu blogu o výchove detí v Mongolsku. Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav. Ako aj v meste, tak aj na vidieku. Máte sa určite na čo tešiť.
