Viem, čo vám teraz behá hlavou: nuda. Kto by vymenil jazdy na koňoch, nekonečnú divočinu a výzvy rozvojovej krajiny za Austráliu?
Na blog som dva a pol roka nemala čas. Nebolo to však len o čase. Išlo aj o stratu kreativity, nápadov a chuti niečo tvoriť. Keď sa spätne pozerám na obdobie od narodenia môjho druhého dieťaťa, cez smrť svokra (ktorý mi ako jediný pomáhal s deťmi), až po množstvo krízových momentov, mám pocit, že som fungovala ako robot. Navonok všetko fungovalo, ale vo vnútri som bola prázdna. Robila som veci zbrklo, bez rozmýšľania, aby som stíhala milión povinností. Žiadne nové nápady, len opakovanie toho, čo fungovalo predtým. Každý deň bol o naháňaní sa. Ani pár minút pre seba mi už nič neprinášalo. Skrátka, stala som sa robotom.
Mongolsko sa samo osebe nezmenilo. Ako každá iná krajina, má svoje dobré aj zlé stránky. Pre mnohých je asi -30 stupňov nepredstaviteľných, ale mňa zima nikdy netrápila. Veľkým problémom bolo prostredie mesta. Strašné zápchy, či smog. Môj mladší syn bol skoro stále chorý a k lekárovi sme chodili častejšie ako do obchodu. Poslednú zimu mu dávali antibiotiká skoro každý druhý týždeň a mne ho bolo nesmierne ľúto.
Mesiace som spala priemerne štyri hodiny denne. Príliš veľakrát sa stalo, že som na ďalší deň mala niečo dôležité, ale deti začali byť chorľavé a ja som nespala zo strachu, že sa nezúčastním na dôležitom stretnutí. Pracovala som aj cez sviatky a prázdniny, hoci som nemusela. Mala som paniku, že niečo nestihnem — občas aj záchvaty paniky, najmä keď som sedela dlho v taxíku a bála sa, že nestihnem vyzdvihnúť deti zo škôlky alebo budem meškať na ďalšie stretnutie.
Manžel odišiel do Austrálie o pár mesiacov skôr ako my. Ako sme tak čakali na víza, môj malý syn dostal silnú laryngitídu. Museli sme volať záchranku a tá nás zobrala do nemocnice, do ktorej sme síce patrili podľa našej štvrte, ale aj tak sme tam o 3 ráno cestovali vyše 45 minút. Ako sme vystupovali zo záchranky v mínus 20 stupňoch, skoro nás zrazili kone. Viac mongolské tieto posledné príhody ani nemohli byť.
Musela som si priznať, že taký životný štýl mi za to nestojí. Aj keď mi to hovorili ľudia okolo, potrebovala som čas a priestor, aby som to skutočne pochopila a prijala aj ja sama. Tým, že Mongolsko je izolované a komunita pomerne malá, dá vám pocit dôležitosti a výnimočnosti, ktoré by ste vo väčšej a geopoliticky dôležitejšej krajine necítili. V momente, keď som taký jav začala pozorovať aj u seba, tak som vedela, že zmena je nutná.
Mongolsko, ale hlavne ľudia, len vďaka ktorým bolo posledných sedem rokov oveľa veselších a teplejších, mi chýbajú. Po návrate z Európy v roku 2018 sme si s partnerom založili rodinu a s ňou, ako to väčšinou býva, sa aj zmenili priority. Ja som vždy vedela, že chcem odísť skôr ako moja staršia dcéra začne školu. Mongolsko je krásne a čarovné, ale Ulanbátar nie je ideálne mesto pre rodiny s malými deťmi. Preplnené nemocnice, nedostatok škôlok a škôl, znečistené prostredie, stres od skorého rána do neskorého večera, a celkovo nízka kvalita života. Hlavne tá kvalita života sa nám po presťahovaní sa do Austrálie zvýšila niekoľkonásobne.
Videla a zažila som počas tých rokov mnoho zmien, pozitívnych aj negatívnych. Práca, ktorá bola veľa rokov pre mňa obrovskou inšpiráciou mi na konci už nedávala zmysel. Stretnutia s partnermi, ľuďmi na seniorných pozíciách, či s farmármi a pastiermi, mi kedysi dávali energiu a motiváciu makať na 150%. Na konci som sa im vyhýbala, ako sa najviac dalo. Mnohí si myslia, že je ťažké presťahovať sa na druhý koniec sveta, ale pre mňa bolo ťažšie zotrvávať niekde, kde sme už neboli šťastní. Napriek mnohým negatívnym situáciám a výzvam, s ktorými som už nevedela ako bojovať, som za tých sedem rokov nesmierne vďačná. Každý jedeň deň ma posilnil a posunul smerom, kde som dnes. Tie nekonečné skúsenosti by som nemenila za nič.
Sme teraz veľmi spokojní. Slová, ktoré sa v dnešnej dobe nenosia, ale nebudem predsa klamať. Žijeme v mestečku, kde sa všade dostaneme za max. 10 minút. Ja mám síce ešte tendenciu chodiť všade o hodinu skôr, ale pomaly sa zlepšujem. Je tu dostatok parkovacích miest, aj keď mne to parkovanie stále veľmi nejde. Znečistenie tu nie je, dokonca tu aj funguje recyklovanie. Dane sú tu vysoké, ale máme zadarmo verejné školy, ktoré sú veľmi kvalitné. Ja som začala znova behať a plávať, mám čas na aktivity, o ktorých som posledné roky len snívala. Decká sa majú úplne najlepšie, majú toľko aktivít, že niekedy ani nevieme, čo skôr. Pre mnohých je to nuda na dedine, pre nás vítaná zmena nezaspávať za trúbenia áut v zápchach. Aj keď žijeme z jedného platu a mojich nepravidelných konzultantských aktivít a hodnotení projektov pre Európsku komisiu, za čo som nesmierne vďačná, nič nám nechýba. Povedzme si pravdu, koľko ľudí si to v dnešnom šialenom svete môže povedať?
Mongolsko bude navždy mojím druhým domovom. Je to krajina, kde som tvrdo pracovala na zlepšení života tých najzraniteľnejších, bola som svedkom korupcie a nekalých praktík, porodila svoje dve zdravé a krásne deti, a kde sa budem vždy vracať s pokorou a úctou. Radšej ale v lete ako v zime. Je to krajina, kde sa ráno stretnete s ministrami a poobede s neformálnymi zberačmi smetí. Krajina, kde do rána tancujete s farmármi, ktorí vás tak opijú, že na ďalší deň neviete ani poriadne chodiť. Krajina, kde vám po relatívne rýchlom a ľahkom druhom pôrode povie lekárka, aby ste si rýchlo urobili aj tretie dieťa, keď to ide tak ľahko. Krajina, ktorá vás naučí spoliehať sa sám na seba, či už ste desiatky kilometrov od najbližšej jurty alebo v preplnenom Ulanbátare. Krajina, ktorá vás naučí o sebe veci, ktoré ste vôbec netušili alebo ste ich ignorovali.
Ktorým smerom sa vyberieme, nie je teraz jasné. Mám chvíle, kedy mi veľmi chýba Európa a sníva sa mi o miestach, kde som žila. Košice, Bratislava, Praha, Kodaň, Londýn, Berlín, Brusel. Verím, že sa skôr či neskôr vrátime. Aspoň na chvíľu ale žijeme v prítomnosti a nechávame čas plynúť bez obrovských plánov.
Ak máte možnosť, choďte Mongolsko navštíviť. Zoberte si 2-3 týždne voľna a krajina vám vyrazí dych. Nepoznám jediného človeka, ktorý by po návšteve Mongolska nebol z tejto krajiny uchvátený. Japonci a Kórejčania tam dokonca chodia plodiť deti, keď sa už nič iné v tej jurte robiť nedá. Týmto blogom sa chcem poďakovať mnohým čitateľom a známym, ktorí sa mi ozvali, aj keď ma dlhé roky nevideli. Veľa ich do Mongolska neprišlo, ale to sa dá kedykoľvek zmeniť. Zároveň sa týmto blogom aj lúčim. Nikdy však neviete na ako dlho. Tak ako som v roku 2018 dostala príležitosť sa do Mongolska vrátiť a žiť tam takmer 7 rokov, tak sa možno do krajiny o niekoľko rokov vrátime. Chcem veriť tomu, že sa v budúcnosti bude v Ulanbátare žiť ľahšie, vzduch bude menej znečistený a áut bude taktiež menej. Dovtedy sa lúčim, priatelia, баяртай!
