Ako všetko v Mongolsku, aj Naadam začal písať svoje prvé riadky už pred stáročiami. Festival je poctou mongolských tradícií a hodnôt, ktoré sú oslavované v každodennom živote nomádskych mongolských kmeňov. Pre Mongolov boli, a stále sú, zručnosti ako starostlivosť o dobytok, lov, bojovnosť a odvaha v bitkách medzi kmeňmi alebo inými národmi nesmierne dôležité a potrebné pre život každodenný. Sila, múdrosť a odvaha, základné schopnosti na prežitie v nikde sa nekončiacich mongolských stepiach, sa už po stáročia najlepšie vyobrazili v 3 národných športoch: zápasení, lukostreľbe a konských dostihoch. Hoci história Naadamu je oveľa staršia, historici jeho dôležitosť radi pripisujú tomu najvýznamnejšiemu z radov mongolských, komu inému ako Džingischánovi. Vlastným menom Temuujin, vzor všetkých Mongolov, v roku 1206, t.j. roku vzniku Mongolskej ríše, povýšil Naadam na tradičný mongolský sviatok. Od toho roku sa Naadam oslavoval v júli alebo auguste a prežil aj napriek mnohým politickým prevratom a režimom vládnutia.
Prvým celonárodným Naadamom, organizovaným rok po revolúcií v roku 1922, sa sviatok zapísal do kalendára každého Mongola a každoročne sa stáva veľkým lákadlom pre všetkých Mongolov aj turistov. Tri dni osláv sú venované výlučne trom už spomenutým národným športom, zápaseniu, lukostreľbe a konským dostihom. Okrem toho sú samotné športy obohatené o mnohé iné mongolské špeciality ako tzv. šagajky, hry s členkovými kostičkami. Mongoli sú na svojich zápasníkov obzvlášť hrdí, na rozdiel od medzinárodných súťaží nie sú na Naadame žiadne váhové ani vekové kategórie, vyhrá len ten najlepší. Zápasníci musia mať odhalenú hruď kvôli mongolskej kráľovnej, ktorá kedysi dávno vyhrala nad všetkými zápasníkmi z jej okolia. Keď odhalila svoju identitu, muži boli, samozrejme, zahanbení, a odvtedy sa radšej odhalia, aby sa prípadná ženská votrelkyňa hneď ukázala. Lukostreľba je športom múdrosti a vznešenosti, ktorého sa radi zúčastnia obe pohlavia od najmenších až po tých najstarších. Konské dostihy sú jediným športom, kvôli ktorému musíte vycestovať von z mesta, ale podľa Mongolov sa po 'vykúpaní' v prachu rozvírenom o život utekajúcimi koňmi môžete tešiť z veľkého šťastia.
Ulánbátar je v čase Naadamu nespoznateľný. Mesto, ktoré nikdy nespí, kde sa ulice hemžia ľuďmi dňom aj nocou, je v tomto čase takmer ľudoprázdne. Občas sa vám podarí stretnúť zmäteného či strateného cudzinca a ulice sú ako stvorené na nikým nerušenú jazdu. Polovica Uláanbátaru je totiž nahromadená na 1 kilometri štvorcovom okolo hlavného Naadam štadióna, kde sa bez tradičného hoošúru ani nepohnú ďalej. Hoošúr, inak poriadny kus mäsa podľa vlastného výberu obalený múkou a vyprážaný v oleji, je tradičnou pochúťkou v horúcich júlových mesiacoch. S troškou irónie si touto 'zdravou' pochúťkou a páliacim mongolským slnkom Mongoli spríjemňujú horúce júlové dni.
Napriek tomu, že hlavný Naadam sa oslavuje v hlavnom meste, ďalšie Naadam festivaly nájdete po celom území Mongolska, dokonca aj v iných dňoch. Vidiecke Naadamy sú v porovnaní s Ulánbátarským jednoduchšie, menej moderné, no o to zaujímavejšie a pestrejšie. V zhluku ľudí zazriete pyšne sa tváriacich majiteľov výherných koní spolu s ich malými džokejmi, zápasníkov tancujúcich ich tradičný oslavný tanec, hlúčik do kruhu sediacich chlapíkov hrajúcich sa s kostičkami či lukostrelcov hrdo držiacich tradičné mongolské luky. Počas Naadamu plynie čas ešte pomalšie ako inokedy a vy si len vychutnávate slnečné lúče a ničím nerušený pokoj.
