Musím sa priznať, že do svojej prvej návštevy Mongolska som aj ja túto mongolskú frázu občas použila. „Čo si Mongol, že tomu nerozumieš?“ A tak podobne. Nikdy som si neuvedomila, že raz sa s tými Mongolmi skutočne aj stretnem, nadviažem kontakty a už nebude pre mňa Mongol ako Mongol. Po zistení, ako sú príslušníci tohto národa hrdí na seba, svoju históriu a kultúru, som nemala ani odvahu sa vôbec na túto tému opýtať. Až keď sa naskytla vhodná príležitosť, vyšla som najavo s našou európskou zvyklosťou a reakcia, ktorá bola omnoho horšia ako som očakávala, sa rýchlo dostavila. Okrem toho, že som si už po stýkrát vypočula dopodrobna prerozprávanú históriu Mongolskej ríše a musela jednoducho priznať fakt, že bez Mongolov by svet nebol taký ako je teraz, tak som musela zápasiť aj s podobnými predsudkami voči ženám z východnej Európy, ktoré nie sú o nič lichotivejšie ako tie o Mongoloch. Prečo sa vlastne veta ‚Ty si Mongol’ s významom, ktorí všetci dobre poznáme, dostala do bežne používaného jazyka?
V 13. storočí sa Džingischán dostal do Európy, ktorá bola v tom čase zaneprázdnená križiackymi výpravami a nekonečnými vojnami medzi kresťanmi a inak veriacimi národmi. Nevedomosť o Mongoloch však netrvalo dlho a Európu zavalili mýty o malých ľuďoch na malých koníkoch prichádzajúcich z východu. Krvilační Mongoli boli známi svojou krutosťou, vypaľovaním celých miest, kradnutím, znásilňovaním, plienením a podobnými, no nie práve lichotivými charakteristikami. Je škoda, že v učebniciam dejepisu nie je ani zmienka o tom, že počas existencie Mongolskej ríše dosiahol medzinárodný obchod svoj vrchol, vedy ako astronómia, matematika, geografia a diplomacia zažili svoj rozkvet, alebo že počas Džingischánových čias ľudia poznali jav, ktorý v niektorých krajinách nie je známy ani o takmer 800 rokov neskôr, t.j. náboženská sloboda. V porovnaní s fašistickými či komunistickými krajinami, Mongoli nevyvražďovali inteligenciu, aby sa tým uchránili pred tými „múdrejšími“, práve naopak, Džingischán a jeho potomkovia si akademikov a ľudí zručných v akomkoľvek remesle brali pod svoje krídla a prijali ich do svojej rodiny. Súhlasím s tvrdením, že Mongoli boli krutí a nemilosrdní, ale kto vtedy nebol? A kto nie je teraz? Svojim nepriateľom ponúkli pred bojom možnosť vzdať sa a slúžiť im v podobe vazalov. V prípade, že nepriatelia odmietli a dokonca začali bojovať, Mongoli ich v časoch svojej najväčšej slávy zničili, dokonca im vypálili mestá a zanechali tak škodu, ktorá je im vyčítaná dodnes.
Mongoli však nezostali v našich končinách večne a po niekoľkých desiatkach až stovkách rokov z nich zostali len poviedky starých mám, obrázky hrubo načrtnutých bojovníkov na malých koníkoch krvilačne sa oháňajúcimi lukmi a šípmi, ktorí ničia všetko, čo im príde do cesty. V 17. a 18. storočí už z poviedok zostali čisté Ezopove bájky a Mongoli boli považovaní za národ barbarský a krutý. Bolo to presne v tých časoch, keď sa verilo, že narodenie postihnutého dieťaťa v šľachtických rodoch má len jedinú pochopiteľnú príčinu a tou je určitosť znásilnenia členky rodiny matky Mongolom mnoho rokov dozadu. Ako inak by si predsa šľachtici vedeli vysvetliť narodenie postihnutého dieťaťa?
K tomuto zaužívanému tvrdeniu neprispel ani fakt, že deti s Dawnovým syndrómom sa nazývali „mongoloidné“. Tento termín bol v bežnom aj odbornom jazyku využívaný až do 70. rokov 20. storočia. Dôvodom vytvorenia daného termínu bolo presvedčenie, že deti s Dawnovým syndrómom zdieľajú podobné črty v tvári ako mongoloidná rasa. Tento termín bol oficiálne vylúčený Svetovou Zdravotníckou Organizáciou v roku 1965 na žiadosť mongolskej delegácie a je dnes považovaný za ofenzívny.
Frázy, ktoré používame v našom každodennom jazyku sa len ťažko vytratia z nášho slovníka v priebehu niekoľkých dní. Avšak mali by sme sa aspoň trocha zamyslieť nad tým, či je nám príjemné vysvetľovať, že nie všetky ženy z „východnej“ Európy sú na voľný predaj, nie všetci Moslimovia nás chcú vyhodiť do vzduchu alebo že Mongoli nepatria ani zďaleka medzi menej inteligentné národy.
