Idem poobede z práce na nákup, asi ako väčšina z nás. Parkovisko pred obchodom je plné, nákupných vozíkov je iba pár, čo neveští nič dobré. Sú štyri hodiny a všade plno ľudí. Vonku je skoro tma a tak má studený vietor zatlačí do obchodu.
Sú medzi nami, s nami, sú našou súčasťou. Tlačia sa, búchajú do seba vozíkmi a majú neobyčajný talent sa postaviť presne tak, aby cez úzku uličku už nikto neprešiel. Netuším, či je ich poslaním zablokovať pomalý posun nákupuchtivých, alebo je zámer iný. Možno to vedia oni.
Ostáva mi však záhadou iná vec - PREČO sa vyberú na nákup v čase špičky? Prečo si nenakúpila doobeda, ráno... Vtedy sme v práci, mali by viac priestoru, kľudu...
Sú predsa pánmi svojho času, aspoň tí, ktorí nepracujú, či nemusia byť niekde na určitú hodinu. Ak niekam ísť musia, alebo potrebujú, prídu hneď ráno - musia byť prví. Nevadí, že idete z domu k lekárovi a potom do práce... Počkáte, lebo dôchodcovia sú v čakárni hádam už v čase, keď ešte ostatní spia :) .
Netvrdím, že nemajú povinnosti, lebo majú.
Len vás chcem milí dôchodcovia POPROSIŤ - pochopte nás, tých, čo pracujú - zamyslite sa nad tým, či musíte byť práve tam a práve vtedy. Máte voľného času viac, ako my. Nám pracovné povinnosti ukroja z dňa tretinu, vám nie. Rešpektujme sa a snažme sa navzájom vyjsť si v ústrety. Aj v drobnostiach...Nesťažujme sa, hľadajme možnosti :)
