Sadám si s manželkou a kamarátkou do štvorky, oproti mne sedí mladá študentka pohrúžená do mobilu, sluchátka v ušiach sú samozrejmosťou. Bežnú vravu zrazu preruší ženský elektronický hlas:
,,Prepravná kontrola, pripravte si cestovné lístky".
Automaticky si siahnem do vrecka, aby som sa uistil, že mám peňaženku. V nej by mal byť mesačník. Vytiahnem plastovú kartičku a čakám. Revízori sa blížia. Snažím sa spomenúť si, do kedy mám lístok platný, lebo viem, že v týchto dňoch konči jeho platnosť.
Moju neistotu preruší sympatický tridsiatnik s kovovým odznakom dopravného podniku a nejakým ručným skenerom. Podávam mu kartu, je v poriadku. Tiež manželkina aj kamoška prešla kontrolou. Študentka jemne špitne:
,,Nemám lístok".
Mladý revízor sa jej snaží pomôcť. Aby pohľadala, pozrela si vrecká... Dievča prehľadáva vrecká, pritom v ruke drží neoznačený lístok. Vtom prišla revízorka. Vyštekla nepríjemným hlasom s automatickým tykaním, aby jej predložila občiansky. Nemá ešte občianku, má iba 14 rokov.
,,Zavoláme policajtov, kde vystupuješ? "
,,Dom umenia"
,,Zavolaj hliadku, nech zistia jej totožnosť" , arogantným a podráždeným hlasom prikazuje revízorka mladšiemu kolegovi.
,,Máš žiacku?" Skúša revízor
Vystrašené dievča vyťahuje žiacku a podáva ju. Revízor vypíše tlačivo a s jemným úsmevom ho podáva mladej slečne.
,,Daj toto doma mamke, nezabudni, dobre?"
,,Mami, chytil ma revízor, nemala som mesačný, bol v tej stratenej peňaženke".......
Dvaja revízori, každý iný prístup. Jeden ľudský, druhý inkvizítorský.
