Viete, že ste trafili na človeka, ktorý tu nie je pre peniaze. Práca mu je poslaním. Slniečok som tu našťastie stretol viac.
Ležím v zvláštnej izbe, kde sú muži i ženy. Časť izby je JIS-ka, moja ,,polovica " tvorí normálne oddelenie. Oni majú svoju sestričku a lekárov, ja svojich. Na jednej izbe.
Julo ticho leží na jednom konci JIS-ky, ja na druhom konci izby. Veľmi sa spolu nebavíme. Jedálenský stôl mám však pri jeho posteli, aspoň dobrú chuť si zaprajeme. Poobede mu povie lekár, že ho zajtra prepustia. Hoci odbehol 22 Maratónov, dostane paniku. Ako sa to dozvie jeho žena, ktorá pred hodinou odišla? Nevie jej telefónne číslo, ani nemá mobil. Od sestričky zistím manželkine číslo a podám mu svoj telefón. Dohodnú sa. Na čom netuším, ako väčšina rozhovorov v tejto izbe, aj tento je v maďarčine.
Dojatý Julo mi dáva na stolík banán a Horalku. To ešte netuší, že mu požičiam tablet, aby ako fanúšik futbalu sledoval finále Ligy majstrov. Je v siedmom nebi. Ráno ho preložia. Nič, čo bolo včera, neplatí dnes. Nemocnica je veľká rieka príchodov a odchodov.
Hneď však na izbu dostávam dvoch nových pacientov na JIS-ku. Hela ma oslovuje ujo, hoci som len o tri roky starší, ako ona. Tiež jej požičiavam mobil, podobne ako Ferovi - susedovi oproti, aby sa mohli spojiť s rodinou. Od Fera hneď dostávam koláče a rezeň, ktoré mu doniesla manželka.
Hela zjedla lieky a tak dostala nálepku samovrah. Začala mi rozprávať o sebe, rodine... Manžel je neustále opitý, nikde nepracuje, avšak každý deň ju znásilní a občas i zbije. Hela pracuje ako vie a môže, aby sa mohla postarať o svojich dvoch školákov. Úprimná, vystrašená a veriaca. Opitý manžel ani netuší, že sa otrávila kvôli nemu. Nechcela zomrieť, len už nevedela ako žiť ďalej, nepomohol jej nikto.
Samovražda je volanie o pomoc, ibaže lekárka mala z jej príbehu zábavu a posmešné úškrny si nebolo možné nevšimnúť. Bolo mi veľmi smutno z osoby, ktorej úlohou je pacientku podporiť a pomôcť jej. Možno len preto, že Hela je Rómka.
Hovoril som s Helinou dcérou i zaťom. Zvláštne a emotívne rozhovory to boli, verte mi. Slzy, smiech, bezmocnosť i radosť, všetko sa zvláštne miešalo medzi sebou. Dlho sme spolu debatovali. Na ulici by sme určite prešli okolo seba, tu sme komunikovali. Prostredie nás donútilo. Z nemocnice sme odchádzali spolu. Ja domov, ona k dospelej dcére.
Prajem každému ( NIE nemocnicu), aby sa občas ocitol na takomto ,,komunikačnom ostrove“, kde minúty sú dňami a dni rokmi, aby sme si navzájom pomohli a boli ĽUĎMI.
