Kde tu sa mihne malá dedinka, niektorá s upraveným námestíčkom, iná zanedbaná. Záleží asi na šikovnosti ľudí, ktorí tu žijú... Košice aj Prešov sú ďaleko za nami, Bratislava v nedohľadne. Peniaze a investície sa sem dostanú veľmi ťažko. Vidno to na domoch, rozbitých cestách aj zatvorených motorestov, ktorých zašlá sláva na vás pozerá spoza hrdzavej brány.
O vlaku či diaľnici tu ľudia ani nesnívajú, lebo železenica končí v Stakčíne, diaľnica v Prešove... Najbližšie nákupné stredisko či kino a divadlo sú desiatky kilometrov vzdialené. Nemajú Hornbach či Kaufland. Ak nemáte auto, ste stratený. Vo veľkých mestách šomreme, že MHD chodí len 3-4x za hodinu a musíme chodiť pešo na ďalšiu zastávku, tu ide autobus dva krát denne. Buď idete, alebo nie. Nikto nerieši, že na iný prípoj čakáte hodiny, nie pár minút.
Ľudia si tu musia pomáhať, držať pri sebe, inak by neprežili. Jeden ide do mesta, kúpi susedovi lopatu, nabudúce ho zase on odvezie na vlak. Musia prežiť z mála. Práca tu nie je, a ak sa tu aj nájde, všetko za minimálku...
Keď sem náhodou zavíta nejaký minister, nechá sa od chudobných ľudí pohostiť, kde čo sľúbi a rýchlo zmizne. Ich slová nemajú veľkú váhu, povedia ľudu, čo počuť chce....Vždy pred voľbami. Veď hlasov tu je dosť. Nevidia ľudí, len hlasy a percentá.
Nájsť si normálnu prácu v takýchto regiónoch ( a to nehorím iba o Novej Sedlici ) je skoro nemožné. Ľudia utekajú pracovať do zahraničia, deti nepoznajú svojich rodičov, ktorí im posielajú len peniaze, aby doma prežili... Ľudom nepomôžu štyri automobilky na západe Slovenska, oni potrebujú prácu doma. Pri svojej rodine.
