Mestské aj dedinské cintoríny sú v týchto dňoch zaplavené sviečkami a kyticami. Pozostalí spomínajú na svojich blízkych, ktorí tu s nami už nie sú.
Spomínam i ja. Doma, bez všetkých vonkajších znakov. Bez kvetov, nekonečných elektrických sviečok. Bez pátosu. Spomínam a pripomínam si rodinu i kamarátov v svojom srdci, duši.Nepotrebujem k tomu minúť 50 či 100 €, aby všetci videli, že som bol na hroboch, že som doniesol väčšiu kyticu ako minulý rok. Že mám krajší venček, ako je na susednom hrobe. Nikdy nechodím na hroby v tento čas.
Tiež nepochopím reči typu, že sa to patrí, lebo čo povedia ľudia. Ako treba dať na to a to. Lebo keď suseda dala na hrob kvety včera, ja musím dať tiež a najlepšie viac, pretože ako by to vyzeralo, keby som nedal, treba dať aspoň viac. Pre mňa celé zle.
Nepotrebujem na cintoríne nikoho. Na cintoríne chcem byť sám. Je to pre mňa veľmi osobné miesto a spomienka, nie preteky s hromadným štartom. Nepotrebujem, nemusím a nechcem nikomu nič dokazovať, pred nikým sa obhajovať. Som tam rád sám a spomínam.. Nenosím obetné dary, neplačem. Komunikujem inak. S tými, za ktorými som prišiel. Pretože živí ma v tej chvíľke rušia.
Keď zomrel človek mne najbližší, chcel na svoju rakvu dva kvety. Jeden odo mňa, jeden od mojej manželky Rád som to mojej mame splnil.
Zamyslime sa preto spolu, aby tieto (nielen) sviatky sa stali Sviatkami. Aby neboli predháňaním sa, koľko ja a koľko ty... Aby sme nezabudli na podstatu. Pretože mŕtvym kvety netreba. Necítia ich vôňu, nevidia ich farby. Je to (mnoho krát) len spytovanie svedomia a naša malosť.
A teraz ma ukrižujte, alebo mi môžete nechať odkaz, či napísať mail.
