Už dva dni rozmýšľam o smútku nad stratou človeka. Možno by som sa mal tešiť z Vianoc, no niektoré veci mi nedajú nezareagovať....
Pred dvomi dňami sa nad Čiernym morom zrútilo lietadlo. Nepoznal som ani jedného z pasažierov lietadla, boli pre mňa cudzí ľudia. Viem však, že boli vynikajúci profesionáli, ktorí však dokázali oveľa viac ako ja a možno i 90% iných ľudí.
Dokázali šíriť hudbu, umenie, ktorému rozumie každý. Piesne, s ktorými cestovali po celom svete, piesne, ktoré počúvali a poznali skoro všetci. Boli vojakmi - umelcami. Otcami, bratmi, synmi, dcérami ... Mladí, starší. Mali rodiny, blízkych.
Sociálne siete zaplavili rôzne statusy, komentáre. Smutné, ale aj nenávistné. Nenávistné voči mŕtvym. Voči tým, ktorí sa nemôžu a nedokážu brániť. Primitívne, úbohé, smutné. Nechápem, nedokážem. Neviem, kde sa berie tá nevraživosť medzi nami.
Akoby toho nebolo dosť, na komentár vysmievajúci sa tomu, že niekto umrel nasledujú hrubé komentáre, vulgárne, primitívne. Bez overenia si správy (pôvodný komentár na sociálnej sieti je už zmazaný) sa chŕli síra stredoveku. Agresia na agresiu.
Hovoríme si, že sme mysliace bytosti. Správajú sa takto mysliace bytosti?
